Odmalička sú mojim skutočným svetom najmä knihy a ľudská psyché. Zrejme sa nadmieru vŕtam do vecí, ktoré máme tendenciu považovať za ustálené a nemenné. Možno sa až príliš hrabem v špine a v čiernom bahne. Z toho bahna mi však napokon vždycky svietia hviezdy...(Tak trochu jungiánsky orientovaný psychiater s fókusom na neuropsychiatriu, psychologicko-psychiatrické aspekty sexuality, duchovný život a symbolicko-meditačnú psychoterapiu. V osobnom živote schopný donekonečna uvažovať nad interpretáciami Nietzscheovej filozofie, milujúci poéziu, prudké stúpanie do kopcov a prvé tri hlty z fľaškového piva) Zoznam autorových rubrík: Ach tá naša sexu-ach-lita, Marihuana kazí chuana, Bebida alcohólica, Zo sveta psychiatrie, Muž a žena, Patologické hráčstvo, Ťažká hlava psychiatrova, (Neuro)psychiatria a veda, Vám, nedosiahnuteľným, Z hlbín vyviera viera, Hľadanie pôvodu zla, Zápisky z pavučiny, Homoparanoja, Premýšľam o svete, Meditationes, Politické tvory, Recepisy, Reflexie a reakcie, Kauza Bezák, Kauza Hedviga, Kríza zdravotníctva
Sloboda vydobytá 17.11.1989 je oslobodením od zväzujúceho „my“. Od „my“, ktoré sa snažilo udržať si primát nad „ja“ i „ty“, nad individuálnou a unikátnou slobodou každého jedinečného človeka. Oslobodením od „my“, ktoré drvilo svojimi cieľmi, pretože ich zamieňalo za sny a túžby jednotlivých „ja“ i „ty“. Od „my“, ktoré tému slobody vlastne ani nepoznalo, pretože ju ako otázku eliminovalo.
Už je to takmer rok, čo mi zomrel otec. Niekoľko mesiacov pred jeho odchodom som začal intenzívne uvažovať nad smrťou, a to nad jeho konkrétnou, blížiacou sa, ale aj nad smrťou ako kultúrnym a náboženským fenoménom, či nad smrťou, ktorá sa týka mňa a všetkých naokolo. V tom čase som o nej napísal aj niekoľko blogov, zďaleka nevyčerpávajúcich prúdenie mojich myšlienok smerom k druhému brehu. Keďže sa blíži výročie otcovho vykročenia na tento breh a keďže je novembrový čas, ktorý zvláštnym spôsobom spriechodňuje úvahy o konci života a o našich zosnulých, rád by som sa k týmto blogom aspoň na malú chvíľku vrátil.
Znepokojujúce správy o vražednom správaní islamských radikálov a rôznych teroristických skupín skôr narastajú, než by ich ubúdalo. V súvislosti s tým vzrastá aj naša potreba porozumieť tomu, čo sa vlastne v islamských kruhoch na východe deje. Čo ich agresiu podmieňuje, čo ich tlačí k nepriateľským a antisociálnym formám správania? Na tomto mieste neponúkam globálnu analýzu tohto nesmierne pálčivého a nebezpečného fenoménu, skôr sa naň chcem pozrieť len z istého uhlu. Ako odrazový mostík mi pritom poslúžia javy známe zo psychológie davu.
Čaká na každého z nás. Najzaručenejšia istota, ktorú máme všetci pred sebou. I tak nám trvá pomerne dlho, než si to uvedomíme a než sa na ňu pomaly začneme pripravovať. Je však možné, že na ňu ani nebudeme chcieť myslieť, že sa ju pokúsime namočiť do prameňa zabudnutia a možno ju aj voľne pustíme dole riečnym prúdom. Však ona sa zas pripomenie... Azda ju môžeme aj popierať, ale nie donekonečna. Ani svoju vlastnú, ani smrť tých druhých. Po najväčších slastiach i tak nebadane vstúpi do našich myšlienok a my sa zarazíme, ako keby na nich nikdy nesedela a nikdy im nekraľovala. Veď práve ona je za všetkými našimi úzkosťami a neistotami. Jej dych nasýtený chladnou parou vedie k našej potrebe bezpečia, k snahe udomácniť sa v našom osobnom malom každodennom mikrosvete. K snahe, ktorá nás v obývačke, či za plným kuchynským stolom núti podľahnúť ilúzii, že náš privátny vesmír je spoľahlivým a trvalým miestom.
Pravda víťazí, počúval som už ako malý chlapec. Pomaly a nevtieravo som nadobúdal nejasné presvedčenie, že kde sa používa toto slovo, tam je aj bitka. Pravda silnejšieho a pravda slabšieho, pravda spravodlivého, pravda, ktorá nakoniec vždycky vyjde najavo. Pravda, ako predmet boja, objekt sporu. Ako jazero, na ktoré všetci hľadíme, ale každý z iného stanoviska a do ktorého neprestajne hádžeme kamene, len aby sme ho uviedli do pohybu, aby sme sa jej dovolali, aby sme dali do činnosti ju samotnú. Akoby sa nemohla len ticho a nenáhlivo trblietať na pokojnej hladine.
Čo sa týka latrín a záchodov, nie je otázkou inteligencie toho-ktorého národa, či ich už používa, alebo nie. Mnoho civilizovaných národov totiž pokračovalo svojim vývojom bez nich a mnoho primitívnych kmeňov sa k nim zas napodiv ako k miestam na uľavenie uchýlilo. Trójania defekovali na plnom dennom svetle, Novozélanďania mali zase záchod na každé tri-štyri domy, v Madride záchody neboli do roku 1760 (v Paríži 1513 a v Bordeaux 1585) a až s ich výstavbou sa zakázalo aj hádzanie stolice von z okien, ktoré bolo dovtedy bežným zvykom (praktizoval sa až po súmraku).
Aj to často prebleskuje v malom spisíku Jeana-Jacquesa Rousseaua „O Pôvode nerovnosti medzi ľuďmi." Myšlienky o súkromnom vlastníctve ako o príčine ľudskej nerovnosti náležite poslúžili Marxovi, Engelsovi a socialistickým filozofom. Tendencia vlastniť pochádza zo spoločnosti. Znamená stratu onoho blaženého primitívneho stavu, v ktorom kedysi ľudstvo zmierene podriemavalo a v ktorom bol každý spokojný sám so sebou. Videl niekto sťažovať sa na svoj život divocha? Počul niekto, že by niekedy divoch spáchal samovraždu? A tak na rozdiel od Thomasa Hobbesa, ktorý si myslel, že človek je od odjakživa zlý, Rousseau je presvedčený, že je naopak od prírody dobrý a takým, akým je teraz, ho učinila civilizácia. Odhoďme nánosy a vráťme sa k sebe! Prial si tento filozof slobody a rovnosti.
„Nesmieš sa cítiť vinný", „za to ty nemôžeš" a „netráp sa" sú časté utešenia človeka skľúčeného vinou, respektíve pocitmi viny. Psychiatria a psychológia sa nezaoberá vinou ako takou, ale len jej pocitmi. Škoda, že tieto slová adresované utrápenému alebo depresívnemu človeku si naša spoločnosť prepožičiava zrazu pre všetkých, takže napokon je vlastne O.K., keď sa necíti vinný nikto. Ale čo je to do šľaka za dobu, v ktorej sa vyhovárame aj na „Pána Boha" a na neviem čo ešte, len neprijímame vlastnú vinu? Čo je to za kultúra, v ktorej treba čo najviac ukázať z tela a netreba sa za to vôbec hanbiť? Je ešte skutočným človekom ten, čo cíti miesto viny a hanby len existenciálnu úzkosť a nutkania vyhľadávajúce slasť, namiesto toho, aby sa ich snažil prekonať?
Čakáte od bytosti, ktorá úzkostlivo šetrí čas na každej menšej nepodstatnosti a ktorá hodiny sedí s virtuálnym svetom zahltenou pozornosťou pred nehybným monitorom, nejakú vyššiu mozgovú kapacitu alebo nebodaj inteligenciu? Bernardo Tirado kladie čitateľom servera „Psychology Today" práve vyššie zmienenú otázku, pričom odpovede nie sú vôbec optimistické, i keby sa čítali tými najsvetlejšími okuliarmi.
V rámci adaptácie na kamufláže komerčnej spoločnosti, sa učíme postupne neveriť úsmevu. Pripadá nám príliš falošný, cítime z neho klam, krytie, niečo, čo ostalo „zaseknuté" pod ním. Na jednej strane preto, lebo evolučne vyvinuté schopnosti implicitne rozpoznať emočný stav komunikačného partnera stále fungujú, čo je dobrá správa. Na druhej strane je však atak na tieto naše schopnosti všadeprítomný a až priveľmi sústredený. Usmievajú sa na nás hlásateľky, aj keď informujú o nemilých udalostiach, z bilboardov vidíme len tie najprívetivejšie úsmevy politikov. Pracovníci bánk, manažéri a iní finančníci nám hneď s otvoreným úsmevom pevne podávajú ruku a všetci nám tým chcú povedať: Môžete nám pokojne dôverovať.
Ako o základe sa hovorí o rodinnom prostredí. Ambiciózni, kultúrni a inteligentní rodičia, často príliš zaneprázdnení, sa snažia dať deťom čo najlepšie a najkvalitenjšie vzdelanie, výchovu, oblečenie a prostredie. Mnohokrát nadmieru ochraňujú svoje deti (dcéry) nielen pred nebezpečenstvom zvonka, ale aj pred nimi samými („Ja viem, čo je pre teba lepšie"). A v srdci nezaprú obchodníckeho ducha: za svoje investície a námahu vyžadujú recipročnú odmenu vo forme vďaky, dobrého školského výkonu, správania a celkovo dizajn podľa svojho architektonického návrhu. Ten aj chvíľu dostávajú, ale nečudo, že v puberte, pod kanonádou hormónov a vnútorných popudov k samostatnosti, sa tieto dievčatá nájdu uprostred boja. Vyhovieť ideálu rodičov alebo svojej autonómii? V niektorých prípadoch sa tento zápas ocitne v patovej situácii a dievča sa snaží byť autonómne aspoň v tom, v čom si to môže dovoliť. Ovláda teda aspoň svoje telo a príjem kalórií.
Kým v antike, v kresťanstve i židovstve a v našich dejinách celkovo je duša ústredným pojmom, my sme aj zabudli, čo to vlastne je. A vlastne už ani nechceme vedieť. O duši nech si rýmujú básnici a bľabocú nepríčetní! My máme praktickejšie ciele, rovnako, ako súčasná psychológia. Už nejde o spásu duše, ani o starostlivosť o ňu. Už ide len o navrátenie schopnosti nerušene a bez úzkosti pracovať, obnovenie schopnosti milovať a udržať si vzťahy. V horšom prípade už len o nácvik asertivity, relaxácie a zvýšenie sebahodnoty. Starostlivosť o dušu je pritom absolútnou prioritou a to najmä preto, že ju postupne po malých odrobinkách všetci zúfalo strácame.
V infernálnom pandemóniu jeden z najúspešnejších posluhovačov diabla. Nejde ani tak o prízrak ako o naplno činného neviditeľného démona, ktorý mlčanlivo a napriek tomu s veľkým účinkom pobáda ľudí k vzájomnému združovaniu. Pekelnosť jeho ťahov spočíva majoritne v tom, že im svojim smradľavým dychom zahmlí zrak, ktorý by inak mohol siahať ďaleko za hranice spoločenstva, v ktorom títo ľudia žijú. Dôsledkom už rutinne býva presný opak toho, o čo v spoločenstve a spoločnosti ako takej v skutočnosti ide. Totiž vidieť pred sebou Tvár druhého človeka. Ak si myslíte, že na vaše oči tento démon nikdy nedýchal, trpíte okrem jeho dotykov aj ďalším pekelným omylom navyše.
Milí neveriaci! Skúste si predstaviť ráno, napríklad sobotňajšie, v ktorom by ste sa prebudili do zvláštneho dňa. Hneď potom, ako by ste sa popreťahovali, uvarili si kávu a zacítili jej teplú vôňu, by ste si sadli do obývačky. Ešte by ste poriadne ani nepremýšľali, čo Vás túto sobotu čaká, len by ste automaticky zapli televízor, v ktorom by práve bežalo mimoriadne spravodajstvo. Veľkými písmenami by pod hlavou ukričanej redaktorky bežal nápis: "Včera v noci bol objavený dôkaz Božej existencie. Americkí vedci prišli na to, že svet bol stvorený Bohom."
Šťastie. Jarný svieži vánok, ktorého dúchaním je človek opojený, kým je mladý. Mladý a presvedčený o tom, že si ho natrvalo podrží v pľúcach. Zadržať dych rokov však nemôže a odvážne vízie sú vystriedané čímsi, čo nazývame každodennosťou. Cítite aj Vy negatívny tón toho slova, ktoré sme sa naučili používať s akýmsi otrávením? Pritom len nevinne označuje farebné cvočkovanie jedného dňa s druhým a ich spájajúce sa oblé tvary.
Existuje zvláštne psychoterapeutické cvičenie, ktoré sa s obľubou pestuje počas výcvikových kurzov v ich užasnutých a zároveň upotených protagonistoch. Upotených, lebo pri ich úprimnom zvládnutí sa podľa mňa človek namáha viac, než vo fitness centre za teplého letného podvečera.
"Matka nie je objektom, na ktorom dieťa náhodne visí." Caruso "Čo nie je vložené prenatálne, nemôžeme čakať, že sa prejaví postnatálne..." Bleschmidt "...Ja sú iba otáčavé dvere, ktoré sa pohybujú, keď sa nadychujeme alebo vydychujeme." Sunrju Suzuki
Zjednocovanie. Už priam paušálne znejúce slovo, keď hovoríme o našom svetadieli. Ale to tu bolo už mnoho krát. I Rimania zjednocovali, ale tak, aby nezabudli zotročiť a vykoristiť.
Kto číta Nietzscheho Zarathustru, čoskoro natrafí na pasáž o troch premenách človeka. Pasáž síce rozsahovo veľmi krátku, ale o to vhodnejšiu na rozjímanie. Tri premeny nie sú len prázdnymi metaforami, čo ženú text o pár krokov ďalej, ale vypovedajú niečo podstatné o človeku. Podľa Nietzscheho sú totiž tri druhy ľudí:
