Psychiatrizácia: medicínsko - spoločenský problém

Psychiatria je medzi ostatnými medicínskymi odbormi značne špecifická. Nielenže jej objekt záujmu (ľudská psyché) je príliš subjektívny, respektívne zvýšene náchylný na subjektivistické pohľady (a tým i možné dezinterpretácie a omyly), ale ako taká sa psychiatria stáva aj pomocným kontrolným orgánom v spoločnosti a štátnom systéme (určuje hranicu normality a patologických javov, potrebu hospitalizácie jedinca s duševnou poruchou i bez jeho súhlasu, v prípade vybraných duševných porúch sa podieľa na zbavení človeka možnosti disponovať slobodným rozhodnutím - prístupu na účet, podpisového práva a podobne). Tým je opäť a opäť vystavovaná pokusom o zneužitie, ako to v minulosti ukázal nielen fašizmus, ale aj komunizmus. Okrem toho, v určitom indikačnom poli sa stáva aj orgánom kvázi represívnym, čo možno ilustrovať detenciou parafilných deviantných jedincov, prípadne súdne nariadenou ústavnou, či ambulantnou liečbou.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Vďaka týmto (ale nielen týmto) charakteristikám sa na psychiatriu ako vednú disciplínu presúva čoraz viac zodpovednosti za duševné zdravie spoločnosti. Často býva inštitucionalizovaná, akoby to bol nejaký úrad na rozhodovanie o normálnosti a nie medicínsky odbor, ktorým bezpochyby (a tiež napriek pochybám mnohých) je. Býva tlačená aj k vyjadreniam o priliehavosti, či chorobnosti sociologických javov. Pri potrebe súčasnej spoločnosti rozhodnúť, či je daný fenomén „normálny" alebo presahujúci medze „normality" je vystavená dichotomizácii problémov a tým, pri riziku straty komplexného prístupu, forsírovaná k príklonu na jednu z dvoch misiek váh (osobne to pokladám za jedno z najväčších psychiatrických pokušení). V dôsledku toho stále pribúdajú nové a nové duševné poruchy a problémové javy. Tento dej sa nazýva psychiatrizácia.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Normalitu ako takú pritom psychiatria neurčuje. Zhodnocuje vždy javy vychyľujúce sa z „normálu", chorobne odlišné, ktoré následne striktne definuje a klasifikačne zatrieďuje. Jednoducho povedané, neurčuje, čo je normálne, ale čo je nenormálne.

Proces psychiatrizácie je organickou súčasťou omnoho širšieho prúdu medicinizácie a súvisí s vývinom, a do istej miery aj so zrením spoločnosti. Napríklad alkoholizmus bol pôvodne v Európe pokladaný za morálny poklesok, duchovný úpadok jedinca. On sám sa rozhodol, že chce žiť takýmto spôsobom (v niektorých prípadoch zase išlo o trest Boží za predošlé hriechy). Potrebuje sa len dať na správnu cestu (ktorou bolo implicitne myslené kresťanské náboženstvo). V prípade zlyhania tejto možnosti sa k nemu pristupovalo represívne, s dešpektom, ako k ľudskej troske. Samozrejme, že i dnes sa stretneme s podobným vnímaním závislého človeka. Spoločnosť je však už oboznámená s lekárskou interpretáciou závislosti na alkohole, s ktorou a priori súhlasí. Tento človek je chorý, stráca nad sebou vládu, neuvedomuje si dôsledky svojho správania, treba ho liečiť. Už si nevybral svoju cestu, naopak, vzhľadom na determinizmus genetických a konštitučných predispozícií, v synergizme s nepriaznivými životnými okolnosťami sa akoby stal ich obeťou (!).

SkryťVypnúť reklamu

Uvedené je praktickým príkladom psychiatrizácie ako novodobého trendu. Ten však paradoxne ide ruka v ruke s depsychiatrizáciou. Homosexualita, ktorá bola majoritnou spoločnosťou vždy braná ako „deviácia" (nie v odbornom zmysle), bola začínajúcou psychiatrickou vedou aj ako deviácia (in sensu stricto) označená. Pri znalosti etiologických faktorov a prenatálneho vzniku homosexuálnej orientácie a pri frekvencii v spoločnosti okolo 4-5 %, sa v súčasnej medzinárodnej klasifikácii chorôb (revidovanej v roku 1992 a lekárskou verejnosťou známej ako desiata v poradí) homosexualita nenachádza. Podobná causa sa viedla s masturbáciou, ktorá bola ešte donedávna považovaná za hriech (treba poznamenať, že dodnes je tak prezentovaná rôznymi náboženskými systémami). Z histórie je známa snaha lauzzanského psychiatra S.A. Tissota psychiatrizovať masturbáciu. Nepovažoval ju len za chorobné jednanie, ale za koreň všetkých duševných porúch! I mnohí Freudovi predchodcovia ju dávali do súvislosti s neurasténiou (pamedicínske povery typu „chlpatenie dlaní" dávam pri aktuálnom uvažovaní bokom), prípadne inými psychickými a neurologickými pseudonozologickými jednotkami.

SkryťVypnúť reklamu

Príkladom skutočne bizarnej psychiatrizácie je Cartwright, ktorý „objavil", že za úteky černochov z plantáží na juhu USA nie je zodpovedná túžba otrokov po slobode, ale zvláštna impulzívna porucha, nútiaca týchto nevoľných ľudí k úteku. Nazval ju drapetomániou.

Psychiatrizácia ako taká nie je len sukcesívnym javom sekularizácie a sprievodnou rukou vedeckého myslenia, ide aj o jav značne tendenčný. Práve obrovské psychiatrizačné kampane (závislosť od alkoholu a drog), či depsychiatrizačné kampane (spomínaná homosexualita, mastrubácia) prichádzajú hlavne z USA. Nové ochorenia ako závislosť na internete, na internetovom sexe, na nakupovaní, na práci (workoholizmus), na čokoládových potravinových komoditách, na používaní mobilov a podobne, zahlcujú nielen medicínske klasifikačné systémy, ale hlavne články v populárnych časopisoch alebo komerčných médiách. Je trendy označovať sa napríklad za čokoholika, prípadne iného - holika, okrem toho, že to vytvára dojem in- terminológie, zbavuje to človeka zodpovednosti za vlastné nerestné, prípadne nesprávne konanie. Najnovšou poruchou z psychiatrizujúceho spektra má byť údajne závislosť na sexe, sexual addiction, ktorá má byť WHO diskutovaná na ďaľšej medzinárodnej klasifikácii chorôb.

SkryťVypnúť reklamu

Medicína skoncovala s pojmom hriech (dobrovoľné a slobodné prestúpenie Božieho zákona), ktorý používala náboženská koncepcia na označenie deviácií. Namiesto neho používa slovo choroba, porucha, ktorá nie je dobrovoľnou. Práve naopak, človeka zneslobodňuje a zbavuje samého seba. Tento proces, ktorý sme i v tomto článku označili ako medicinizáciu, bol filozoficky započatý rozbitím konceptu slobodnej voľby, liberum arbitrium, ako schopnosti v ktoromkoľvek okamihu zmeniť svoje rozhodnutie a tým aj správanie. Ukazuje sa, že človek toho je schopný iba do určitej miery. Úloha psychiatrických mechanizmov závislostí, baživosti, impulzivity a kompulzivity prispieva k osvetleniu tohto fenoménu. Psychiatrizácia sa však v určitých prípadoch javí skôr ako nástroj médií, spoločenskej potreby konsenzu a senzácie-chtivosti, než ako prístup samotnej psychiatrie. Tá zostáva totiž vznešenou vedou, ktorá má prehlbovať pohľad na človeka a jeho psychické vnútro nestranne, ako tichá ušľachtilá bohyňa, bdejúca nad vzácnym pokladom.

Michal Patarák

Michal Patarák

Bloger 
  • Počet článkov:  156
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Odmalička sú mojim skutočným svetom najmä knihy a ľudská psyché. Zrejme sa nadmieru vŕtam do vecí, ktoré máme tendenciu považovať za ustálené a nemenné. Možno sa až príliš hrabem v špine a v čiernom bahne. Z toho bahna mi však napokon vždycky svietia hviezdy...(Tak trochu jungiánsky orientovaný psychiater s fókusom na neuropsychiatriu, psychologicko-psychiatrické aspekty sexuality, duchovný život a symbolicko-meditačnú psychoterapiu. V osobnom živote schopný donekonečna uvažovať nad interpretáciami Nietzscheovej filozofie, milujúci poéziu, prudké stúpanie do kopcov a prvé tri hlty z fľaškového piva) Zoznam autorových rubrík:  Ach tá naša sexu-ach-litaMarihuana kazí chuanaBebida alcohólicaZo sveta psychiatrieMuž a ženaPatologické hráčstvoŤažká hlava psychiatrova(Neuro)psychiatria a vedaVám, nedosiahnuteľnýmZ hlbín vyviera vieraHľadanie pôvodu zlaZápisky z pavučinyHomoparanojaPremýšľam o sveteMeditationesPolitické tvoryRecepisyReflexie a reakcieKauza BezákKauza HedvigaKríza zdravotníctva

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
SkryťZatvoriť reklamu