V nasledujúcich riadkoch by som sa s Vami rád podelil o dobrodružstvá, ktoré sme ako partia kamošov zažili pri návšteve Islandu. Pokúsim sa napísať pár písmenok o našich zážitkoch a priblížim, aké miesta sme navštívili a čo všetko nás na nich postretalo. Núdza nebude o krásne fotky, videá, umelecké popisy, zveličené hrdinstvá a sem-tam príde pokus o vtip či hlbokú myšlienku. Pre navodenie atmosféry ponúkam videjko z dielne Miša a Dominika, ktoré je krásnym vizuálnym zhrnutím nášho tripu. Aké príbehy sa odohrali za oponou? Čítajte a dozviete sa!
Boli sme hladní. Keďže sme cestovali ako štyria študenti-sockári s low-cost rozpočtom, dal by sa každý z našich príbehov začať touto vetou. Ale poďme radšej k tomu podstatnému. Bolo na prelome februára a marca, čiže na Islande, ako by ste čakali, bola zima. Aby som Vám trošku popísal okolitú scenériu - všade bolo mrte snehu, všetko bolo biele (ešte aj auto sme mali biele) a my sme vlastne boli radi, že cesta pred nami je ako tak zjazdná. Bola to taká oblasť, kde rozhodne lepšie poslúžia GPS súradnice než nejaká adresa. Skrátka, nikto z nás by nedal ruku do ohňa za to, že ideme správne.
Naša partia pozostávala z jedného perfektného fotografa, jedného priemerného fotografa, jedného grafika a mňa. Ale všetci sme rovnako pripečení, takže si nie je čo závidieť. "Mňa" (teda ja) fotiť nevedelo, tak som sa zhostil úlohy hlavného meteorológa, k čomu ma predurčovalo moje matematicko-fyzikálne vzdelanie. Ak si myslíte, že to bola nuda, tak máte pravdu. Malo to však aj zaujímavé stránky. Napríklad na další deň sa mal prirútiť orkán, hurikán alebo ešte nejaký iný kán. Proste malo fúkať ako besné. Náš program na ďalšie dni bol teda mierne v ohrození, čo nás moc netešilo. Smerovali sme totižto za sprievodcami, ktorí počas zimy robia prehliadky miestnych ľadových jaskýň, krátke turistiky po ľadovcoch a podobne.
Dohoda znela tak, že u nich môžme prespať 2 noci, vezmú nás na nejaké tours a my im na oplátku natočíme krásne promo video (v tomto prípade "my" znamená Domino s Mišom). Dalo by sa povedať, že dostať sa napr. na takéto tours (zadarmo) je jedným z benefitov, ktoré čerpáte, keď sa na dobrodružstvo vydáte s partiou fotografov. To si ale uvedomíte až s dostatočným odstupom, pretože počas samotného výletu Vám väčšinu času lezú na nervy nápadmi typu: "teraz spravíme taký záber, že tu padneš na tvár do tohto snehu, celý vystretý a s roztiahnutými rukami". A keď sa po 50. pokuse už naučíte aj to, ako vdýchnuť sneh nosom a vyfúknuť ušami, tak zaznie: "vieščo dáme to tak, že padneš na chrbát, to bude lepšie vyzerať". Hoci s pribúdajúcim snehom v topánkach a všetkých ostatných telesných zákutiach odhodlanie klesá, neskôr aj tak zhodnotíte, že to bola vlastne celkom sranda.
Dominik pri dohadovaní spolupráce vyrozumel, že súčasťou nášho dvojdenného ubytovania u sprievodcov bude aj plná penzia. Po niekoľkých dňoch, počas ktorých sme fungovali na samých instatných sračkách, toastovom chlebe a párodiách na džem, sme sa na poriadnu večeru skutočne tešili. O to väčšie sklamanie prišlo, keď nám sprievodcovia štedro oznámili, že môžeme použiť náčinie v ich kuchyni, ak si chceme niečo uvariť. Suroviny však súčasťou tejto ponuky neboli a Matejov výraz začal pripomínať dieťa, ktorému akúrat padla obľúbená hračka do kanála. Najbližší obchod sa nachádzal asi tak 25km ďaleko a vzhľadom na pokročilú hodinu bol ešte aj zatvorený. Vytiahli sme teda zbytky jedla, čo nám ostali: 2 instatné francúzske polievky, 3 a pol kúska toastového chleba a 2 paštéty. Keď sme sa z toho snažili vyčarovať večeru pre 4 ľudí, tak naši hostitelia dávali súcitné pohľady, ako keby zazreli reportáž o útulku pre psy, kde dochádzajú granule.
Samozrejme, aj my sme mali zmiešané pocity, keďže v našich pôvodných predstavách figurovala teplá, chutná večera. Chvíľu sme sa s chalanmi ešte bezpečne - v slovenčine (aby nám nikto nerozumel) bavili, či im to neskúsime nejako naznačiť. S úškrnom nás ale schladil hlavný sprievodca - bývalý vojak zo Srbska, ktorý nám oznámil, že máme byť opatrní, lebo slovanské jazyky sú navzájom celkom podobné. Celé sa to ale nieslo v humornom duchu, pretože Andrija, Tamara a Ševi pre nás v najbližších dňoch spravili úplné maximum a toto nedorozumenie s jedlom bolo spôsobené iba komunikačným šumom.
Ako som už naznačoval, na druhý deň mal podľa mojich meteorologických predpovedí prísť hurikán, čo potvrdil aj Andrija so slovami, že zajtrajsí deň pravdepodobne budeme musieť prečkať v dome. Matička príroda však počas noci zmenila svoje, alebo skôr naše plány a my sme jej za to boli veľmi vďační. Zobudili sme sa do krásneho rána, katastrofické predpovede sa rozplynuli a my sme okamžite začali vymýšľať, ako s týmto nečakaným bonusom naložíme. Andrija s Tamarou nám začali popisovať, že naším dnešným cieľom bude zátoka so zamrznutými ľadovými kryhami. Úprimne, pri prvom popise som si ani zďaleka nedokázal predstaviť epickosť tohto diela prírody a preto sa mu už o pár riadkov budem venovať kvetnatými opismi.
Ševi sa týchto rozhovorov, v skupinách väčších než 3 ľudia, nezúčastňoval. Bol to celkom cool týpek, ale skrátka si to nechával pre seba. Jeho presným opakom bola Tamara - extrovertná, mierne prehypovaná, sympatická blondýna, s ktorou sme už po pár vetách kecali a srandovali ako starí známi. Najďalej tieto sympatie dotiahol Matej, ktorý sa do nej asi zaľúbil a už o polhodinu jej brnkal sountrack z Titanicu na ukulele. Úprimne, všetkým sa nám páčila, ale rozhodli sme sa to hodiť na Mateja (aj keď tá historka s ukulele je z veľkej časti pravdivá). Andrija svojim výzorom plus mínus spĺňal predstavy o bývalom srbskom vojakovi, ktorý síce budil rešpekt, ale bol to veľký pohoďák, ktorý si pred 4 vandrákmi zo Slovenska asi nemusel nič dokazovať, takže sa s nami dohodol na podstatnom a zvyšok času už hral na PC niečo na štýl Age of Empires.
Pred cestou do zátoky bolo treba dať ešte nejaké raňajky a po našom tragikomickom predstavení s názvom "včerajšia večera" všetci čakali, čo za žbrndu vytiahneme tentokrát. Keďže všetko naše konvenčné jedlo bol fuč, museli sme vytiahnuť posledné eso z rukáva. Pred našou výpravou som prezieravo nakúpil niekoľko balení instantného pokrmu Mana, ktorý sa dá kúpiť vo forme prášku. Ten následne stačí pomiešať so studenou vodou a podľa výrobcu máte nutrične vyvážené jedlo, ktoré môže nahradiť bežnú stravu. Nechápte ma zle, je to skvelý produkt s praktickým využitím v rôznych situáciach, ale ládovať ho do seba nalačno ako jediné jedlo, ktoré Vás má udržať v náročných zimných islandských podmienkach na nohách celý deň, je celkom extrém. Našli sme si teda čo najväčšiu nádobu, do nej sme narúbali tento zázračný prášok s čokoládovou príchuťou a snažili sme sa to čo najlepšie pomiešať s vodou približne na konzistenciu smoothie. Potom sme si to už iba rozlievali do pohárov a snažili sme sa vypiť toľko, čo telo dokázalo prijať. Naši hostitelia na tento druh raňajok pozerali s vypúlenými očami ako keby akurať videli koňa štiknúť si lístok v MHDčke. Andrija si zatiaľ so záujmom obzeral obal z tohto nášho instatného zázraku. Mal pri tom na tvári pobavený výraz, asi ako školiteľ pri prečítaní Vášho prvého pokusu o úvodnú kapitolu bakalárky. Celý proces skúmania zakončil smiechom a zahlásil, že je to "space food" (jedlo pre astronautov). Musím priznať, že táto hláška sa poriadne uchytila a aj po troch rokoch si na ňu pri zalievaní hocičoho instantného spomeniem.
Bol čas vyraziť a tak sme začali pakovať všetko potrebné. Pred domom nás čakal nádherný biely Land Rover Defender na steroidoch, teda s upravenými obrovskými kolesami, ktoré mohol vodič v teréne podľa potreby vyfukovať a dofukovať priamo z kabíny. Jedny dvere boli nedávno opravované (nanovo prišróbované) po tom, čo ich niekto otvoril v smere vetra a tak ich otrhlo. Náš požičaný Tuscon 4x4 pôsobil vedľa Defendera ako zmoknuté kuriatko. Musím sa priznať, že keď sme do tohto skvostu na štyroch kolesách balili mačičky (veru nie tie živé) a helmy, cítil som sa neskutočne epicky. Nemusím Vám preto hovoriť, že keď sme o kúsok ďalej cez kopu snehu na ceste, ktorú sme na Tuscone včera s úctou obišli, preleteli bez náznaku snahy sa jej vyhnúť, pocit epickosti sa ešte umocnil.
Keď sme opustili asfaltku a zamierili smerom k zátoke, cesta bola ešte zábavnejšia. Vlastne ani neviem povedať, či tam reálne nejaká cesta bola, keďže bolo všetko zasnežené. Andrija za volantom si to užíval a jedine zapnutý pás zabraňoval tomu, aby ste si pri nadskočeniach buchli hlavu o strechu auta. Defendera sme odstavili na okraji pevniny, nasadili sme mačičky a vybrali sme sa po zamrznutej zátoke. Môžete si to predstaviť ako obrovskú planinu zasypanú snehom. Okrem občasných miest, kde bol ľad puknutý a jedna veľká platňa ľadu bola posunutá nad druhú, to bolo v podstate ako kráčať po pevnine. Zaujímavejšia časť sa však črtala v diaľke pred nami, kde obrovské kryhy odtrhnuté z ľadovca zamrzli uprostred zátoky. Boli to v podstate také kopčeky z ľadu, od tých menších, ktoré mali do výšky pár metrov, až po obrovské kryhy, ktoré mohli od zamrznutej hladiny siahať aj do 25 metrov.
Najzaujímavejším však bol ich tvar a štruktúra, ktoré začali vznikať už stovky rokov dozadu, keď sa vytvárala táto ľadová hmota. Tá sa postupom rokov s celým ľadovcom posúvala, až sa dostala na okraj, kde sa odlomila. Následne tieto obrovské kusy ľadu obmývala voda v zátoke, čím dotvorila ich finálny tvar a zavŕšila toto umelecké dielo prírody. My sme sa tak mohli prejsť takmer dokonale okrúhlym ľadovým tunelom s výškou možno 8 metrov. Na inom mieste sme narazili na kryhu pripomínajúcu zamrznutú vlnu a o kúsok ďalej na ľadovú "jaskyňu", ktorá mohla mať dĺžku 30 metrov, siahala do výšky 10 metrov a ešte mala aj malé (polozamrznuté) jazierko pri jednej zo stien. Ľad bol úžasne čistý a priehľadný s malými bublinkami vzduchu, ktoré v ňom pri jeho vzniku uviazli. Takisto bolo možné v ľade pozorovať drobné čierne smietky, ktoré boli dôsledkom sopečnej činnosti na ostrove.
Bol som fascinovaný tým, že všetky tieto diela prírody vznikali a vyvíjali sa stovky rokov, každým dňom sa kúsok po kúsku formovali, až pokým prišli do svojho finále a najkrajšieho rozkvetu. Práve v tomto momente ich sama príroda zmrazila a vystavila ako exponáty vo vlastnom múzeu, ktoré na pár mesiacov otvorila pre dobrodružných návštevníkov. Jedinečnosť tejto výstavy spočívala v tom, že veľdiela, ktoré sa vytvárali takú dlhú dobu, budú všetky už v lete nenávratne preč. Na Islande sú mnohé krásne miesta, ktoré na Vás vyskočia v každom článku, aj s dokonalým popisom ako sa tam dostať a na ktorý kameň položiť statív, aby ste si spravili tú istú fotku ako desaťtisíce ľudí pred Vami a aj po Vás. Nenechajte sa zmiasť, aj my sme navštívili tieto miesta, (takmer) všetky sú dychberúce a chalani tam porobili nádherné fotky. Ale prechádzať sa spomínanou zamrznutou zátokou a pozorovať toto ľadové kráľovstvo, ktoré je tu len na krátky čas, potom zmizne a už nikdy nebude rovnaké, Vám dáva pocit zvláštnej vďačnosti, že ste tam práve v danom okamihu. Skrátka to vytvára myšlienku, že je to tu tak nejak pripravené pre Vás.
Naplnení radosťou a heslom "nie každý, kto blúdi, je stratený", sme sa hodiny prechádzali hore-dolu, smiali sa, obdivovali, repovali, fotili a natáčali. Osobne sa mi najviac páčil ľadový tunel, ktorým som chodil z jednej strany na druhú, pričom oceľové mačky na topánkach sa s nezameniteľným zvukom zakusávali do podložky, zatiaľ čo akustika sa starala o to, aby sa to krásne ozývalo. Nechápavo som ohmatával steny tunela, obdivoval ich priezračnosť, čistotu a zamýšľal sa nad tým, aké je to byť zamrznutou bublinkou v ľade.
Domino chcel natočiť mega cool záber, ako dronom vletí do tohto tunela ponad naše hlavy, zatiaľ čo my sa tam budeme prechádzať. Vznikli pritom však dva problémy. Prvým problémom bol strop, ktorý sa postupne zvažoval dolu a tak sa dron ku nemu pri rovnom prelete nebezpečne približoval. To sa dronu vôbec nepáčilo, preto sa tomuto manévru bránil ako Matej sprchovaniu. Druhým problémom bolo moje vystupovanie pred kamerou, kedy boli moje pohyby prirodzené asi ako (jesť) žltý sneh.
Na záver návštevy lagúny si odvážlivci Matej s Dominom za použitia čakanov a mačiek ešte vyskúšali lezenie po kolmej ľadovej stene. Z môjho amatérskeho pohľadu som súdil, že im to ide obstojne a sami tvrdili, že to bol perfektný zážitok. Všetci sme toho mali dosť, po našich experimentálnych raňajkách sme boli už poriadne hladní a Andriju začala chytať nejaká chrípka, čo na ňom bolo dosť vidno. Hlad však netrápil iba nás a po celom dni bolo potrebné konečne doplniť energiu, takže sme sa cestou naspäť zastavili v reštaurácii. Všetci sme si dali poriadny hamburger a nešoféri si dali aj pivko. Tento prísun živín mal blahodarné účinky, čo sa prejavilo na zlepšenej nálade, zvýšenom počte vtipov a aj na Dominovej angličtine. Mnohé z jeho hlášok, skomolených výslovností, či chýb v storkách sa stali v našej partii legendárnymi. Niektoré z nich to dotiahli až na pamätné tričko, ktoré sme mu s Mišom venovali tento rok na Vianoce. Pri odovzdávaní tohto darčeka sa Dominova žena Ivka smiala tak, že zobudila obe deti spiace za zatvorenými dverami o dve miestnosti ďalej.
Ševimu večera tak zachutila, že pri najbližšej príležitosti zastavil čašníka a poprosil ho o extra porciu hranoliek. Matej, povzbudený zvýšenou dávkou živín (a alkoholu) v krvi, pochopil túto objednávku viac tímovo (než ako to Ševi zamýšľal) a začal sa zo Ševiho hranoliek ponúkať so samozrejmosťou, ako keby boli čerstvo zaľubený párik na spoločnej večeri. Nikto na to však nič nepovedal - Ševi bol na nejaké vyjadrenie príliš introvertný a nám ostatným táto situácia prišla natoľko bizarná, že sme nevedeli čo povedať a tak sme sa len potmehúcky usmievali a čakali, ako sa to vyvinie. Keď sme sa po večeri Mateja so smiechom pýtali, prečo žral Ševimu hranolky, tak nám tvrdil, že to Ševi objednal pre všetkých, hoci my sme tú situáciu vnímali dosť odlišne.
Bol za nami užasný deň plný zážitkov, perfektne natočených záberov s fantastickou partiou, kopec smiechu, ale aj dojatia nad nádherami prírody, ktoré sme v ten deň videli. A v tomto momente by som rád zakončil toto prvé rozprávanie z nášho dobrodružstva. Kým sa budeme ďalej venovať zážitkom s našimi sprievodcami - plazeniu sa popod jeden z najväčších ľadovcov v Európe a podobne, by som chcel nasledujúci diel venovať šoférskemu špeciálu. Pokúsim sa v ňom zhrnúť praktické rady, s čím treba počítať, s čím naopak nepočítať, kde zistiť aktuálnu situáciu na cestách, ale aj to ako (ne)zraziť soba. Vďaka za prečítanie a vidíme sa nabudúce!
Keď sa Vám páčili fotky v blogu, viac podobnej tvorby nájdete na tomto odkaze:
