Predtým som dávala na prvý dojem. Dnes sa ale niečo zmenilo.
Už predo mnou nestála len stará žena so strhanou tvárou, ktorej dych prezrádzal viac ako by chcela sama prezradiť. Zrazu sa zmenila na dieťa, ktoré očakávalo moju reakciu.
Jedna otázka otvorila konverzáciu, ktorá nemala konca. Pani to v živote nemala ľahké. Na ulicu sa nedostala vlastnou nerozvážnosťou. Bolo mi jej ľúto. No prejaviť jej daný pocit by nemusela prijať kladne. Pekne sme sa rozlúčili. Nedostala ani cent a napriek tomu odchádzala s úsmevom na tvári.
Keď sa vrátim očami na začiatok článku, pýtam sa sama seba mnoho otázok. No primárnou stále ostáva jediná. Koľko krát predtým som odsúdila človeka, ktorého som ani nepoznala? Koľko krát vidíme okolo seba ľudí, ktorí v našom živote nedostali priestor na prejavenie. Napriek tomu si z nejakého „vzduchoprázdna" dokážeme utvoriť názor na dotyčnú osobu..