Mali sme sa radšej „premoriť“?

Písmo: A- | A+

Upozornenie: Vnímajte prosím vás tento text len ako myšlienkový experiment, zmes idealizmu, špekuláciu, podnet na zamyslenie, otázku do pléna, z časti utópiu a úvahu v štýle, čo by sa stalo, keby...

Matematik Richard Kollár opäť raz výstižne zhrnul celú situáciu, keď v prezidentskom paláci na rečnícku otázku, ako na tom sme, reagoval jednoduchou odpoveďou: „Nevieme“, pretože nám chýbajú kľúčové dáta, podľa ktorých by sme vedeli vyhodnotiť v akom epidemiologickom stave sa vlastne nachádzame. Priznám sa, že rovnako ako 99,99% obyvateľstva nie som epidemiológ a nie každej informácii z tejto oblasti, poprípade situácii, ktorú vytvorila pandémia vyžadujúca aj tento typ kompetencie, rozumiem. Ďalej sa priznám k tomu, že v čase keď vypukla pandémia Covid-19 som asi týždeň zastával názor, a ktorý som našťastie nikde verejne nešíril, že nevidím v tom také riziko, resp. som tvrdil, že ide pravdepodobne o „chrípku“. Dnes tento názor samozrejme nezastávam. Ale taktiež nezastávam ani názor, že táto kríza diskvalifikuje 99,9% ľudí z diskusie („ako z toho von“), pretože sme v tom všetci zainteresovaní. Nejaké percentá ľudí sú diskvalifikované, resp. sa sami diskvalifikujú, ale o tom tento text nie je a nebude.

Ešte v marci 2020 som napísal komentár, ktorý vyšiel aj v printe s názvom Ako Johnson prišiel na „kolektívnu imunitu“, kde som sa pokúsil objasniť filozofické pozadie (anglosaský utilitarizmus) vtedy kontroverznej myšlienky, že by sa mala produktívna a zdravá populácia premoriť, zatiaľ čo riziková skupina ostane dočasne izolovaná. Nešlo o Johnsonov nápad, ale o nápad elitných britských epidemiológov, ktorí mu to v tej dobe navrhli. V Európe, najmä v jej kontinentálnej časti, sa následne zdvihla vlna kritiky a niektoré média vykreslili tie najhoršie možné scenáre, hovorilo sa o porušovaní ľudských práv, diskriminácii, takže sa od toho, aj pod tlakom verejnosti, nakoniec upustilo. Tak funguje politika. Koniec koncov politika určuje aj to, či sa použije vakcína Sputnik, alebo liek Ivermektín. Ale opäť – o tomto tento text nie je a nebude.

Napriek tomu, že Slovensko sa z „ukážkovej krajiny v boji s pandémiou“, stalo ukážkou toho, ako amatérizmus, nekompetentnosť, intelektuálna ležérnosť (tiež som o tom napísal komentár, ktorý vyšiel aj v printe) a trápne kmeňové politikárčenie, môže radikálne zhoršiť kurz. A tak sme v situácii, keď už mesiac stagnujeme a naše zdravotníctvo je podľa niektorých odhadov na pokraji zrútenia. Ale o tomto tento text tiež nebude. O čom teda bude? Bude o hypotetickej situácii.

Predstavme si, že by riešenie krízy eliminovalo rozmer politiky sledujúcej pohyb preferencií ako aj kontradiktorický stav, keď zároveň máme, ale aj nemáme lockdown, lebo sa typicky slovensky všetko obchádza, dokonca aj tými, ktorí vytvárajú rôzne obmedzenia. Predstavme si, že by sa v auguste nezávislé konzílium najlepších odborníkov transparentne (pred kamerou) a demokraticky rozhodlo, že príchod druhej a tretej vlny, je faktom, ktorý už len čaká na svoju aktualizáciu a preto by sa prijal napríklad tento scenár:

Každý, pre koho vírus predstavuje riziko, by bol identifikovaný a dočasne stiahnutý z obehu a všetky základné potreby, by mu odteraz zabezpečovali – buď dobrovoľníci/brigádnici na objednávku, alebo armáda. Každý, kto sa nachádza v rizikovom prostredí, starí rodičia žijúci pri mladých, zdravotne postihnutí v jednej domácnosti so zdravými apod., by boli bezplatne a na vlastnú žiadosť umiestnení do špeciálnych (rozumej rekreačných zariadení, sanatórií, hotelov) so zabezpečeným plnohodnotným programom, ktorý by tvorili zaplatení animátori. Zabezpečená bezplatná (alebo nadštandard by bol za príplatok) zdravá strava by bola samozrejmosťou. Každý, kto by bol v styku s rizikovými osobami, ošetrujúci personál, animátori, by dočasne neopúšťal objekt a jeho okolie a prísun potravín by bol zabezpečený zvonku – armádou, pričom sa tu automaticky predpokladá aj spolupráca so súkromným sektorom: gastro, ubytovacie služby atď. Samozrejme, ako som naznačil, nešlo by o direktívne rozhodnutie, bez možnosti voľby.

Totiž – každý kto by sa z rizikových osôb nechcel tohto projektu zúčastniť „kolektívnej imunizácie“, ktorá funguje milióny rokov, by jednoducho podpísal revers. To znamená, že riziko úmrtia by tak prevzal len a len na seba, svojich rodinných príslušníkov, čím by sme sa vyhli všetkým tým obvineniam zo zabíjania, podozrievania, zbavovania sa zodpovednosti a taktiež by sme sa vyhli rôznym osobám so spasiteľským komplexom, ktoré túto krízu jednoducho nezvládajú. Bol by to teda mesiac bez rúšok, bez odstupov, bez dezinfekcií, s voľným pohybom, s fungujúcou ekonomikou a čo je najdôležitejšie, bez chaosu a paniky, pretože o tých najzraniteľnejších, by bolo dobre postarané. V týchto zariadeniach by následne boli títo ľudia dobrovoľne očkovaní a to bez rizika, že sa cestou na očkovanie, alebo medzi prvou a druhou dávkou, nakazia a skončia na dýchacích prístrojoch.

Keďže nie som epidemiológ kladiem si tu viaceré otázky: Ako by sme identifikovali rizikové obyvateľstvo? Ako by sa správal samotný vírus? Viedla by jeho mutácia k zoslabeniu sprievodných symptómov, alebo k ich zhoršeniu? Naozaj by stačil jeden mesiac na premorenie? Ďalej – rešpektujem fakt, že s neznámym vírusom sa zaobchádza opatrne a vždy sú lepšie negatívnejšie prognózy, ako tie pozitívnejšie. Taktiež rešpektujem fakt, že nejde o bežnú chrípku, ale zároveň, aj ako ne-epidemiológ, si dovolím tvrdiť, že nejde o typ ochorenia na úrovni „čierneho moru“, španielskej chrípky, žltej zimnice, alebo HIV, ktoré by mali potenciál usmrcovať rad radom všetkých. Taktiež rešpektujem fakt, a preto som načrtol tento scenár, že životnosť týchto epidémií nie je jeden mesiac, alebo rok, ale niekedy trvá niekoľko rokov. S tým očividne niektorí nerátali, čo bola chyba.

Ale, keďže nie som epidemiológ, kladiem si aj otázku, či má Covid-19 potenciál zmutovať až do takejto smrtiacej podoby? A v podstate si kladiem tú najzásadnejšiu otázku: Ako by kolektívna imunita, vzniknutá po premorení, reagovala na nové kmene, ktoré do celej situácie opäť vnášajú chaos a paniku?

Proti tomuto scenáru sa dá namietať a som za. A to dokonca z viacerých hľadísk, nie len epidemiologických. A preto do pléna položím už len záverečné otázky: Neviedol by tento scenár k zníženiu napätia v spoločnosti, najmä toho medzigeneračného, ktoré nikomu neprospieva? Neviedol by tento scenár k ušetreniu miliónov a možno miliárd eur (napr. investovaných do antigénových testov, menej kvalitných vakcín, neefektívnych opatrení atď.)? Neviedol by tento scenár k neutralizácii krízy vo všetkých oblastiach, ktoré budú pravdepodobne viesť k pádu vlády a vyhodeniu ďalších miliónov na voľby, ktoré v konečnom dôsledku neprinesú zásadnú zmenu? Práve naopak.

Neviedol by tento scenár k odstráneniu právneho, ale aj mediálneho chaosu a k vytvoreniu priestoru na premyslenie efektívnej a účinnej pandemickej, ale aj postpandemickej stratégie? Neviedol by tento scenár k tomu, že by sa z Covidu-19 stala obyčajná sezónna chrípka? Neviedol by tento scenár k záchrane ľudí, ktorí možno už aj prekonali Covid-19, ale sú na dne a hrozí, že spáchajú samovraždu? Neviedol by tento scenár k tomu, že by sa do pozornosti lekárov, ale aj médií, dostali opäť iné a možno ešte závažnejšie problémy miesto informačného balastu? Neviedol by tento scenár k tomu, že by sme na otázku - ako na tom sme, našli prijateľnejšiu odpoveď? 

Záverečná poznámka: Autor textu je v psychickej pohode. Nepíše tento text z nostalgie, z túžby po normálnosti (čo je normálne?), alebo z vlastnej úzkosti, napriek tomu, že je s krátkymi prestávkami, izolovaný na samote od februára 2020 a preto ani raz neabsolvoval testovanie, nemá vlastnú „skúsenosť z terénu“, nijako neprispel k šíreniu pandémie a k politikom na „scéne“ prechováva nulové sympatie, ako aj nulové antipatie. 

Skryť Zatvoriť reklamu