„Rieka Váh nás učí, že sila nemusí byť hlučná. Ticho si razí svoju cestu krajinou, trpezlivo obmýva brehy a pripomína nám, že vytrvalosť často dokáže viac než okamžitá moc. Tak ako Váh nikdy neprestáva plynúť, ani človek by nemal prestať kráčať za tým, čo je správne.“
Je sobota ráno, 25. júla 2026, krátko pred šiestou. Rovnako ako pri predchádzajúcich cyklovýletoch, aj dnes nás vyprevádza moja manželka aj s malým aperitívom na požehnanie našej cesty. Sadáme na bicykle a vyrážame smer Nové Zámky. Cesta nám pekne odsýpa, je to predsa len naša stará známa, tempo po Vodke máme vynikajúce a čo nevidieť sme na vlakovej stanici. Pred vchodom nás víta miestny Jordan. Podľa outfitu pravdepodobne s dobre trafenou trojkou na kôš. Dosť bolo v tomto prípade vykecávania a už zo včera zakúpenými lístkami sa poberáme na nástupište, kde sa opäť stretáme s chodiacou kampaňou pre "Slovensko bez mafie". Nasadáme na vlak, výpravca sa pravdepodobne nechce nechať nahradiť AI, zachová sa ľudsky a otvára nám bočné dvere vagóna pre ľahšiu manipuláciu pri nakládke bicyklov. To sa nám často nestáva.
Ani nestihneme vyčerpať spoločné témy a už aj vystupujeme na hlavnej stanici v Bratislave. Stanica sa, súdiac podľa ošatenia, hemží len apoliticky orientovanými cestujúcimi. Možno stále len hľadajú svoj SMER alebo vlak. My sme náš vlak a dokonca aj vagón našli, no našli sme v ňom aj ako kosu nabrúsenú revízorku, ktorá má v zuboch každého majiteľa jednostopového dvojkolesového bezmotorového dopravného prostriedku, ktorý sa ho rozhodol prepraviť v rámci Slovenska prostredníctvom Železničnej spoločnosti Slovensko, osobitne tohto vlaku. Robí s nami bordel, v jej ponímaní poriadok, že nám chýba jedna miestenka pre bicykel. Odvolávam sa na jej kolegyňu za okienkom pokladne, pani má len svoju pravdu, táto chvíľa patrí len jej a dáva nám to značne pocítiť. Zľutuje sa, jeden bicykel nechá ísť načierno, ZSSK idú do mínusu. Usadíme sa, užívame si konečne bezstarostnú jazdu a objednávame si dve Plzničky... 7,60€. Železničná spoločnosť sa ocitá opäť v zelených číslach.
Sme v Žiline.
Neváhame ani chvíľu, posledné selfie pred stanicou a naberáme smer Vážska cyklomagistrála. Oficiálne sa začína v Strečne, kam sme už spoj nemali, preto musíme oželieť úvodných 11 kilometrov. Je niečo pred jedenástou a zo stanice sa na cyklotrasu dostaneme po asi jednom kilometri po mestských komunikáciách, nasledovné 3 kilometre vedú po hrádzi a vedlajších cestách, no potom prichádza úsek, ktorý je nutné prejsť po ceste druhej triedy č.507. Premávka je dosť frekventovaná, no po zhruba troch kilometroch sa za časťou Divinka odkláňame k hrádzi, ktorá je určená už len pre športových nadšencov s výnimkou pár miest, kde sa občas mihne nejaký motorizovaný dopravný prostriedok. Vodiči sú ohľaduplní, rešpekt je vzájomný. V pozadí sa nám ukazuje silueta mesta, mapa nám prezrádza, že ide o Bytču. Návšteva miest či iných bodov záujmu nepripadá do úvahy, porcia kilometrov, ktorá na nás dnes čaká, nám nedovoľuje odbočky z plánovanej trasy.
Jazdu si užívame, pohľady na Váh a kopce na horizonte sú impozantné, človek z juhu Slovenska zvyknutý na kukuricu ako najvyšší bod na okolí, sa nevie vynadívať. Povrch cyklocesty je naozaj kvalitný a vhodný tak pre cestné bicykle, ako aj pre korčuliarov. Je sobota a je ich naozaj dosť, no pomestíme sa. Pomaly sa dostávame k Považskej Bystrici, kde sa na moste dávame doprava a kontrolujem mapu, cesta sa nám nezdá. Z magistrály sme nezišli, skutočne nás opäť čaká úsek po ceste číslo 507, no tentokrát sa musíme na komunikácii pomestiť s motorizovanými dopravnými prostriedkami na úseku dlhom 12 kilometrov. Z hlavnej cesty zchádzame v obci Nimnica, časť Kúpele, a opäť sa dostávame na cyklochodník smerujúci do Púchova popri hlavnej ceste. Prechod mestom využívame na obednú prestávku, v Mapách Google dostávame odporúčanie na asi 500 metrov vzdialenú reštauráciu Piváreň 6. Objednávame si grilovanú krkovičku a zalievame ju správne vychladeným pivečkom. Musím povedať, že sme si naozaj pochutili. Po krátkej analýze očami ponorenými do displeja mobilu zisťujeme, že nás dnes čaká ešte zhruba 80 kilometrov k dnešnému cieľu, Piešťanom. Ubytovanie sme zatiaľ neriešili, máme pochybnosti, či sa nám tam podarí prísť v rozumnom čase a pri plnom vedomí.
Ďalšiu prestávku si plánujeme až v Trenčíne, tam sa bude lámať chlieb... a možno aj relaxovať. Popri cykloceste je množstvo miest na odpočinok. Či sa jedná o bufety alebo oddychové zóny, je ich dostatok. To isté platí aj o mostoch. Váh je nimi doslova posiaty, cez mnohé nás vážska cyklomagistrála aj prevedie. Na trase sú to vlastne jediné stúpania, ktoré absolvujeme. Peťo vraví, že sú len na obtiaž. To isté tvrdí ale aj o vetre.
V diaľke už vyzeráme nám neznáme sídlisko, vlievame do seba istotu, že sa jedná o Trenčín. Áno, sme tu. Počas jazdy som brázdil mapu, aby som nám našiel nejaké príjemné miesto na oddych, ideálne s občerstvením. Takmer už na konci Trenčína zastavujeme v bufete s pekným výhľadom na Váh. Mávame výletnej lodi, jej pasažieri náš záujem o nich opätujú. Osviežujeme sa Radlerom a bookujeme ubytovanie v Piešťanoch, ktoré sme sa dnes rozhodli predsa len pokoriť. Voľba padla na hotel Magnólia, recepcia je k dispozícii nonstop, čo nám maximálne vyhovuje.
Väčšinu cesty ideme bez navigácie, robím len náhodné kontroly v mape, len keď sa nám niečo nezdá. Jedna taká práve odhalila, že niečo sa nám nezdalo oprávnene. Dostávame sa na poľnú cestu, ktorá nie je súčasťou cyklomagistrály. Minuli sme jednu odbočku na most, kde sme sa mali dostať na opačnú stranu Váhu. Nevadí, otáčať to nebudeme, trasu sme preplánovali, pôjdeme popod hrad Beckov. Dostávame sa na hlavnú komunikáciu, kde je zákaz vjazdu bicyklom. Zachováme sa ako správni cyklorebeli a mierne zdvíhame tlak obiehajúcim šoférom. Pohľad na hrad je skutočne impozantný a pôsobí dominantne. Som rád, že som mal možnosť ho dávnejšie navštíviť. Na magistrálu sa opäť dostávame pri Zelenej vode, respektíve Novom Meste nad Váhom. Tu si dávame ešte jednu krátku prestávku na kávu a kofolu v cyklobufete Doma. Je tu príjemná rodinná atmosféra, pani domáca asi zamiesila viac cesta na lángoše ako plánovala. Lángoš totiž ponúkajú ku káve, kofole, pivu, vínu, nanuku, lízatku, zapalovaču... Odolávame, dopĺňame len tekutiny a čaká nás dnešných posledných 20 kilometrov do Piešťan.
Príchod do Piešťan je pre nás vykúpením, máme toho na dnes dosť. Prichádzame zlomení ako barla sochy Barlolámača na Kolonádovom moste. Pálivé slnko a neutíchajúci protivietor nám zobrali viac síl, ako odpovede "Nie, ďakujeme" na čašníkove ponuky lángošov. Prichádzame do hotela, vybavíme recepciu, vybalujeme na izbe. Hotel sa pýši štyrmi hviezdičkami, my izbe udeľujeme tri, kúpeľni dokonca len dve. Reputáciu zachraňujú raňajky, tam udeľujeme Michelinskú hviezdu.
Po ubytovaní v hoteli vyrážame do mesta, ktoré máme len na skok, hotel sa nachádza v samotnom centre. Rozhliadame sa po nejakej kantíne, ktorá by naplnila naše nároky na jedlo, ktorými je momentálne pizza. Podarilo sa, navštívili sme pizzeriu Leierov dvor a naozaj sme si pochutili. Rozhodli sme sa, že si ešte doprajeme sladkú odmenu v podobe zmrzliny a kávy. Usadíme sa a máme pocit, že sme sa ocitli na prednádraží Kalkaty. Na terase zastupujeme belošskú entitu len ja s Peťom, cítime sa "bombovo". Síce nás boleli nohy, ale chceli sme sa na hotel dostať radšej po svojich ako sa zviesť na tlakovej vlne, preto sme sa radšej zdekovali na izbu. Piešťany zažívajú doslova indický boom.
Ráno vstávame bez budíka a výbuchu atentátnika už o šiestej, za hodinu sedíme na raňajkách a o ôsmej sme už na ceste. Prechádzame okolo vodnej nádrže Sĺňava, kocháme sa prístavom a v ňom zakotvenými plachetnicami. Pár kilometrov za Piešťanmi sme si ešte užívali inak doposiaľ výborný povrch vážskej cyklomagistrály, no potom sa naše hodnotenie mení podľa školskej stupnice na dobrý, miestami dostatočný. Peťo je titulovaný magister v oblasti vzdelávania, odbornosť hodnotiť je teda na mieste. Povrch je dosť opotrebovaný, miestami samá diera. Mnohé úseky sú len "panelky", miestami poľné a šotolinové cesty. Tento rozpačitý úsek končí tesne pred Hlohovcom, kde opäť udelujeme známku "výborný". Za Hlohovcom pri obci Šulekovo prebieha výstavba nového úseku cyklomagistrály, ktorý má nahradiť existujúcu poľnú cestu po hrádzi až po obec Siladice. Tento úsek preto vynechávame a presúvame sa na miestnu komunikáciu, ktorú potrebujeme zdolať v dĺžke zhruba 15 kilometrov. Neviem, či som spomínal, ale po celý čas nám fúka južný vietor priamo oproti a Peťo je už z toho mierne zúfalý.
Prechádzame okrajovou časťou Serede, odkiaľ sa postupne dostávame k Vodnému dielu Kráľová. Tu už značne pociťujeme silu protivetra a predpoveď o veľkej oblačnosti od SHMÚ nebola pravdepodobne pre túto nedeľu. Zastavujeme na našej prvej zastávke dnešného dňa a tou je bufet hotela Kaskády. Práve sa tu koná turnaj v hre Mölkky, o ktorej počujeme pravdepodobne prvýkrát. Podľa vlajok má medzinárodné zastúpenie, to isté platí aj o obsluhe za barom. Objednávame Kofolu na litre a aj močíme v rovnakých jednotkách. Tu asi nemal kto zamiesiť na lángoše, zostávame len na čapovanom nápoji prifarbenom karamelom. To isté platí aj o vode z vodovodu, bohužiaľ mali doobeda odstávku pitnej vody, rozdiel v nápojoch vidíme len v cene. Počas pauzy sa na naše bicykle žiadny kleptoman neulakomil, sme nútení znovu vysadnúť a pokračovať v ceste smer Šala.
V našej dvojici platí staré známe porekadlo: Paťo mieni, Peťo mení. V Šali zastavujeme v sídliskovej pekárni na malé občerstvenie a tu počujem od Peťa mojim ušiam nie celkom ľúbozvučné, no podľa vývoja situácie očakávané slová: "Odtiaľto ideme priamou cestou domov". Či už Peťovi nie je po chuti Váh alebo prifarbená voda z bufetu, netuším. Neutíchajúci protivietor a páliace slnko nad hlavami nás pravdepodobne fyzicky aj mentálne zlomili, boj s vážskou magistrálou teda vzdávame. Ani sa nesnažím Peťa odhovoriť, v tomto je proste neoblomný. O veľa ale neprichádzame, zvyšný úsek cyklomagistrály už poznáme, úsek od Šale po Kolárovo je už len po hrádzi po vyjazdených kolajách od poľnohospodárskej techniky z čias minulých. Kvalitný povrch je už len na úseku v samom závere od Kolárova po Komárno, kde je cieľ Vážskej cyklomagistrály, no ten sme v pláne už nemali absolvovať, nakoľko by sa pre nás jednalo o obchádzku na ceste domov. Plánujeme teda novú trasu, ktorá nás čo najbezpečnejšie a v čo najkratšom čase dostane domov, vyberáme sa smer Selice-Palárikovo-Nové Zámky. Jedna rýchla zastávka na nedeľný obed v McDonalde a hajde domov.
Do dediny vchádzame plný nadšenia i napriek miernemu odkloneniu od našich plánov. Peťo si vysluhuje môj obdiv a uznanie, predsa je viac štamgast ako športovec a túto výzvu zvládol na výbornú. Na križovatke doľava a ideme za odmenu na jedno čapované. Tu sa naše cesty rozchádzajú, každý si ide k svojej rodine. Vďaka podpore našich rodín sme nielen šťastne vyrazili, ale aj šťastne dorazili.
Na záver si dovolím zhrnúť naše osobné poznatky. Momentálne má Vážska cyklomagistrála zmysel na úseku Strečno - Piešťany. Pár kilometrov za Piešťanmi je povrch cesty ešte stále znesiteľný, ale ako sa približujeme k Hlohovcu, Seredi a nakoniec k Šali, už človek takú radosť z jazdy nemá. Cestu by som odporučil radšej rozdeliť na 3 dni, aby bolo viac času na návštevu priľahlých miest a zaujímavostí na trase. Za tieto dva dni sme prebicyklovali 264 kilometrov, no nebolo to len o kilometroch. Bolo to o nových zážitkoch, radostiach, skúsenostiach a spoznávaní nášho krásneho Slovenska zo sedla bicykla.
