Niekedy, keď boli dievčatá ešte malé a keď nás monotónnosť dní tlačila do nenálady, zvykli sme sa s mužom predbiehať vo vykresľovaní dobrodružstiev, ktoré s nimi zažijeme. Keď budú trochu väčšie.
Raz pôjdeme na turistický prechod s prespatím na tatranských horských chatách.
Vtedy sa tie naše rozhovory zdali ako rozprávky na zlepšenie morálky. No čas rozprávkovo kúzlil a myšlienka spoločného víkendu v Tatrách sa prestala zdať byť nerealistická. To raz bude teraz, dohodli sme sa.
Naplánovali sme okruh, ktorý by dve škôlkarky mali zvládnuť po svojich. Tri dni, každý deň približne sedem kilometrov, prevýšenia do 500 výškových metrov. Prvý deň nocľah na chate Plesnivec, druhá noc na Chate pri Zelenom plese.
To, že ubytovať sa na turistických chatách vo Vysokých Tatrách môže byť problém som tušila, no že až taký, to veru nie. Aj napriek tomu, že som s chatármi začala komunikovať už v marci, dozvedela som sa, že takmer všetky letné víkendové termíny sú už obsadené. Po niekoľko dní trvajúcej mailovej komunikácii sa mi predsa len podarilo nájsť termín v lete, počas ktorého bolo možné prespať na oboch chatách. Hoci na Zelenom plese už bola k dispozícii len možnosť núdzového prespatia v karimatke na povale. Deťom som to podala nadšene a obe usúdili, že takýto dobrodružný nocľah je vlastne ešte lepší ako taký v posteli.
Pod Tatrami sme objavili záchytné parkovisko v Tatranskej Lomnici, na ktorom je možné parkovať zadarmo. Rozhodli sme sa preto zaparkovať tam. Pôvodne sme sa chceli na miesto začiatku nášho výletu v Kežmarských Žľaboch prepraviť hromadnou dopravou. Napokon vyhralo iné riešenie. Keďže vždy rada využijem možnosť zabehať si v peknom prostredí, zaviezla som rodinu na miesto začiatku našej túry, zaparkovala auto na záchytnom parkovisku a potom tých 8 kilometrov za nimi odbehla. Na chrbát som si naložila turistický batoh a mohli sme vyraziť.
Prvý úsek bol takmer rovinatý, po podtatranskej cyklomagistrále. Hrali sme sa na víly a škriatkov a vdychovali vôňu tatranského lesa.
Zelená značka, po ktorej sme pokračovali, už bola viac do kopca a tak sme na prvé „Kedy tam už budeme?“ nemuseli dlho čakať.
Na Chate Plesnivec vládla pohodová atmosféra. Pozorujeme ako slnko mizne za kopcami, vo vzduchu vôňa kapustnice, deti šalejú na horolezeckých lanách natiahnutých v lese. Unavení zaliezame do spacákov.
Na prechod medzi Chatou Plesnivec a Chatou pri Zelenom plese sa z celej túry teším úplne najviac. Ocitáme sa totiž v skutočnom vysokohorskom prostredí. Kulisu nám tvoria vysoké ostré tatranské štíty.
Okolo nás čučoriedia a kosodrevina. Očami hľadáme kamzíka alebo svišťa. Medzi Bielym a Zeleným plesom už na dievčatá dolieha únava. Niet nad moment, keď si konečne pri chate vyzujú turistické topánky.
Mne blízkosť hôr nedovolí oddychovať. Kým zvyšok rodiny pozoruje neustály tok turistov víriaci sa okolo chaty, ja ešte vybehnem do Kopského sedla. Lúče zapadajúceho slnka, pokoj, samota, pocit šťastia.
Medzi polievkou a druhým chodom Alžbetka zaspí počas večere. Ja jedným okom nenápadne sledujem ľudí, ktorí tak ako my trávia dnešný večer v horách. Horolezci sa rozprávajú o plánovaných aj zdolaných trasách, o tvrdej skale rozprávajú s takou láskou a mäkkosťou, že sa to priam nehodí. Sú tu dvojice zaľúbených, veselé partie.
A sú tu aj rodiny s deťmi, ktoré si plnia sen, podobne ako my.
