Kým ja si užívam voľný deň, naša nepretržitá prevádzka funguje ďalej. Ja si varím rannú kávu, kolega v práci vizituje. Upratujem, vybavím nákup, pohrám sa s deťmi, navarím obed. Kolega dokončuje vizity a začína chystať prepúšťacie správy. Poobede s rodinou stihneme návštevu a prechádzku v lese. Kolega prepúšťa a príjma pacientov, vyšetruje, zavádza kanyly. Po večeri ešte stihnem krátky beh. Vo chvíli, keď sa ukladám do postele, kolega sedí na pohotovosti a vybavuje pacientov. V noci k nám do postele prichádza mladšia dcéra, sníval sa jej zlý sen. Kolega práve preberá sanitku s chorým dieťaťom. Je tu opäť ráno, opäť ranná káva. Kolega v práci práve referuje nočné príjmy. Po 24 hodinách sa teší domov.
Keď príde rad na mňa, váhu času vnímam inak. Kým večer pred službou mi 24 hodín príde ako neznesiteľne dlhá doba, v práci ma čas unáša rýchlo a vytrvalo. Dostávam sa do príjemného pracovného adrenalínu. Plním úlohu za úlohou, čelím nečakaným komplikáciám, teším sa z dobrých výsledkov a dumám nad tými zlými. Hodiny ubiehajú a ja nikdy neviem, čo prinesie tá nasledujúca.
To je čaro aj prekliatie našej práce. V jednej chvíli si opatrne užívam pokojnú chvíľu pri káve a v duchu sa čudujem, čím som si zaslúžila toľko pohody, len aby som sa za pár minút zmenila na zaneprázdneného doktora Housea, ktorý si láme hlavu nad neobvyklým prípadom.
Každé zazvonenie telefónu znamená nový peak v mojej srdcovej frekvencii. Keď zdvíham, hlavou mi beží scenár za scenárom. Chce sa len sestrička s niečím poradiť? Deje sa niečo s pacientmi na oddelení? Alebo sa k nám blíži sanitka? Akého pacienta vezú? Bude to bežná banalita alebo niekto v život-ohrozujúcom stave? Budem vedieť, čo robiť?
Tieto výkyvy stresových hormónov sú zničujúce a návykové zároveň. Aspoň pre mňa. Situácie, po ktorých zvládnutí mám na rukách zimomriavky, nenávidím a milujem zároveň. Vďaka nim sa cítim viac živá, naplnená, užitočná. No aj vyčerpaná, nervózna, náladová.
Toto služobné psychické vypätie sa zvykne ešte znásobiť príchodom noci. Noc má moc. Prehĺbi sa pocit samoty (hoci celý deň s niekým komunikujete), únava kulminuje a tak ako v hororových filmov, v hlbokej tme sa všetko javí byť akési znepokojujúcejšie.
My lekári máme oproti zdravotným sestrám výhodu, že počas služby môžeme spať. Keď opadne nával pacientov na pohotovosti, začína naše „čakanie na prácu“. V zázemí lekárskej izby, pekne pod perinkou. Toto čakanie je pre mňa ťažšie než samotná práca. Keď si v tme ľahnem do ustlanej postele, s hlavou len pár centimetrov od telefónu, vtedy začína pravý test psychickej odolnosti. Pozerám sa na telefón. Kedy najbližšie zazvoní? Za minútu alebo za dve hodiny? Alebo budem mať šťastie a pospím si ešte dlhšie? Bojím sa zaspať, lebo viem, aké nepríjemné je potom nechať sa zobudiť. Telefón zazvoní, srdce sa mi rozbúcha a ja do pár sekúnd potrebujem racionálne fungovať. Noc v službe sa vlečie ako v hustom oleji. Ak aj spím, je to spánok povrchný, mnohokrát prerušený, plný nepokojných snov a paranoidného kontrolovania, či je sluchátko telefónu správne položené.
Lúče vychádzajúceho slnka a zvuk ranného budíka sú v tých chvíľach stelesnením slova úľava.
A ráno po službe? To je zážitok hodný zažitia. Ten pocit slobody, keď po 24 hodinách opúšťam brány nemocnice je neprenosný.
Po službe nasleduje deň voľna. Otriasť sa, dospať, zregenerovať. Veľa z nás má svoje poslužbové rituály. Niekto ide na kávu do mesta, iný plávať. Ja po službe behám.
Po 24 hodinách zodpovednosti, ťažkých rozhodnutí, neistoty a samoty, je beh ako mäkké objatie. Lúče vychádzajúce slnka ma až dojímajú, príroda sa javí byť neuveriteľne krásna a možnosť vypnúť mozog je priam terapeutická. Je to moja kompenzácia k tomu všetkému. Nechcem vyhorieť. Lebo napriek tomu, aké náročné to dokáže byť, medicína ma stále veľmi baví a neviem si predstaviť robiť niečo iné.
