Ako prežiť šestonedelie

Písmo: A- | A+

Prešli ste dlhú a vyčerpávajúcu cestu naprieč tehotenstvom, prekonali ste všetky jeho útrapy a konečne vás čaká vytúžená odmena – ružový balíček šťastia v podobe vytúženého bábätka!

Toto je prvá veta z článku o pôrode na jednom mamičkovskom webe. Človek by nadobudol pocit, že po náročnom závere tehotenstva si po úspešnom zvládnutí pôrodu konečne trošku vydýchne. Namiesto toho plynule prechádza do obdobia šestonedelia.

Viem, že každá žena toto popôrodné obdobie prežíva inak, pre mňa však bolo šestonedelie jednoznačne o dosť náročnejšie ako celé tehotenstvo a pôrod dohromady. Nepredstavovala som si, že starostlivosť o novorodenca bude jednoduchá, no aj tak ma všetko to nové a nepoznané zastihlo nepripravenú a takmer prevalcovalo.

Teraz som tehotná druhýkrát a až príliš rýchlo sa opäť rútim do tohto intenzívneho životného obdobia. Píšem preto tento článok, aby som si pripomenula, čo som sa o popôrodnom období naučila a čo by som tentokrát mohla spraviť trošku inak a zvládnuť tak šestonedelie vo väčšej pohode.

Očakávať, že to nebude ľahké

Často o sebe počujem, že som zodpovedná a svedomitá. Keď ma čaká niečo náročné, je pre mňa prirodzené, že sa snažím spraviť maximum pre to, aby to dobre dopadlo. Aj k tehotenstvu som sa snažila pristupovať so všetkou vážnosťou. Dávala som si pozor na zdravú stravu, pravidelne cvičila, naštudovala dostupnú odbornú literatúru.

Samozrejme, za vrchol a najväčšiu výzvu celej tehotenskej cesty som považovala pôrod. Kombinácia informácií, ktoré som o pôrode počula (napríklad, že žena prežíva bolesť akoby jej naraz lámali niekoľko desiatok kostí), spomienok na pôrody, ktoré som počas štúdia mala šancu osobne vidieť (hrdelné výkriky, kopec krvi, nástrihy a následné zašívania), prehnaných obáv založených na znalosti všetkých možných komplikácií (pravidelné sny o pôrodníckych kliešťoch alebo namodralých neplačúcich novorodencoch) a mojich vlastných pochybností (ako sa taká veľká hlavička vôbec dostane von?), ma nútili sústrediť všetku svoju pozornosť práve na tento jeden moment. Pripravovala som sa psychicky aj fyzicky, ako na najťažšiu skúšku života a keď bol pôrod za mnou, cítila som obrovskú hrdosť, že som to všetko zvládla. Bola som vyčerpaná a šťastná.

V tej chvíli všetok adrenalín zo mňa opadol a ja som chcela jediné - spať. No spať som nemohla. Sotva som sa stihla nadýchnuť, sestričky mi už na izbu niesli toho malého a krehkého človiečika, celkom odkázaného na moju starostlivosť. Prepadol ma obrovský pocit zodpovednosti a strach, či vôbec dokážem byť dobrou matkou. S hrôzou som si uvedomila, že pôrod nebol koniec ale začiatok a že prípravu na túto ďalšiu skúšku som hanebne zanedbala. V noci, keď som porodila, som už nespala. A spánkový deficit som nedohnala ani noci nasledujúce.

Rovno z pôrodnice som vhupla do nekonečného kolobehu. Prebaliť, nakŕmiť, uspať. Neznie to ako nič náročné a predsa som si často nedokázala nájsť čas ani na zjedenie obedu. A ani materinský inštinkt nefungoval tak, ako som očakávala. Stále sa objavovali nové otázky a pochybnosti a nič neprebiehalo tak, ako som z knižných vedomostí očakávala. Do toho rozkolísané hormóny a salvy srdcervúceho novorodeneckého plaču. Bola som vyčerpaná, ubolená, uplakaná, bez štipky sebavedomia, zhrozená z novej podoby svojho života.

Bolo to ťažké, o dosť ťažšie, než som si vedela predstaviť.

Mať na pamäti, že to nepotrvá večne

Vtedy mi mal niekto pripomenúť, že šestonedelie nepotrvá večne. Je to len obdobie, ktoré uplynie rýchlejšie, než sme v týchto náročných chvíľach ochotní uveriť. S bábätkom sa napokon zladíme, naučíme sa chápať, čo od nás potrebuje a aj ono postupne porozumie tomu, čo potrebujeme my dospelí od neho. Zrazu si uvedomíme, že počet starostí je neporovnateľne menší než počet radostí, že pokojne prespíme celú noc a že si už ani nespomíname, kedy naše dieťa naposledy poriadne plakalo.

Nemať na seba príliš veľké nároky

Preto je dobré, prijať fakt, že šestonedelie je naozaj výnimočne náročným obdobím a nemať na seba príliš veľké nároky. S týmto mám obzvlášť veľký problém. Som človek, ktorý nevie oddychovať a veľká časť mojej spokojnosti pramení z pocitu, že robím niečo produktívne, že zvládam veľa vecí a že na sebe pracujem.

V šestonedelí však činnosti ako pravidelné cvičenie, pečenie chutných zákuskov, písanie článkov, či čítanie náučnej literatúry budú musieť ísť bokom. Bez výčitiek, že nie som dosť dobrá a že sa len podaromnici flákam pri deťoch. Lebo teraz už viem, že po pár mesiacoch, keď sa nová situácia trošku stabilizuje, sa k týmto činnostiam budem opäť schopná vrátiť.

„Nebojovať“ s bábätkom a nesnažiť sa byť dokonalou matkou

Takisto si chcem neustále pripomínať, že v prvých týždňoch po pôrode netreba hneď chcieť silou mocou dosiahnuť ideálny stav. To, že dieťa nefunguje ako podľa učebnice je celkom normálne. Preto netreba prepadať zbytočnej panike z toho, že pribralo o pätnásť gramov menej, zjedlo o desať mililitrov viac a spalo o hodinu dlhšie než píšu v múdrych knihách.

S bábätkom netreba bojovať. Je jednoduchšie prispôsobiť sa jeho režimu, nebudiť ho, keď chce spať a nenútiť ho spať, keď chce bdieť. Na nastolenie režimu bude ešte času dosť.

A hlavne, nerobiť si ťažkú hlavu z chumáčov prachu v rohoch obývačky a z toho, že posledný týždeň sú základom našej stravy už po piatykrát cestoviny. Nenechať sa odradiť drobnými neúspechmi a materskými zlyhaniami, neprepadnúť panike z vlastnej neschopnosti a veriť, že časom sa k svojmu ideálnemu stavu predsa len dopracujeme.

Bez výčitiek prijať pomoc

A na záver, neostýchať sa prijať pomoc. Dovoliť svokre uvariť vývar, či mamine povysávať byt. A keď treba, pokojne o pomoc aj požiadať. Šestonedelie nie je jednoduché a preto nie je hanba priznať, že už nevládzeme. Veď okolo nás je toľko ľudí, ktorí nás radi podoprú.

Skryť Zatvoriť reklamu