Naše ráno začína niekedy medzi šiestou a siedmou. Každý deň bez výnimky, aj v nedeľu alebo štátny sviatok. Budík si nenastavujeme, túto funkciu plní naša Emka, ktorej režim funguje tak dokonale, že čas zobúdzania sa líši maximálne o pár minút.
V jednej chvíli má zatvorené oči, o okamih neskôr už vykrikuje: „K mamine idem! Túliť...“
Stojí v postieľke a my máme len pár sekúnd na to, aby jeden z nás ako raketa vyskočil z postele a preniesol Emku k nám do perín. Ak totiž zaváhame, je veľmi pravdepodobné, že sa zobudí aj malá Alžbetka. Presvedčiť jedenatrištvrteročné dieťa na aspoň niekoľko minútové váľanie v posteli ešte zvládame. Ale dohovoriť dvojmesačnej hladnej slečne? Nemožné.
Ak Emku úspešne pretransportujeme do manželskej postele bez toho, aby sa dovtedy zobudila Alžbetka, je to akoby sme náš budík o pár minút odložili.
Otočím sa k Emke chrbtom a spím ďalej. Chrbtom preto, lebo vtedy má najjednoduchší prístup k mojim vlasom a moje vlasy sú pre ňu nevyhnutnou esenciou k plnohodnotnému túleniu. Prikladá si ich k tvári, šklbe nimi a miesi ich po vankúši s takou náruživosťou, že rozčesať novovzniknuté uzlíky býva naozajstný problém. Nie je to bohvieako príjemné. Niekedy ma jej kmásanie zabolí tak, že sa jej vyhrážam ostrihaním. No rýchlo si uvedomím, že za tých pár minút pokoja navyše mi to predsa len stojí.
O niekoľko minút neskôr, presne ako budík, ktorý ste prehovorili, aby vám daroval pár okamihov spánku navyše, Emku túlenie prestáva baviť a opäť kričí: „Papať idem! Vedľa idem! Spací vak dole!“
Keď nereagujeme, začína pišťať čoraz hlasnejšie: „Mamina dole! Tatino ide vedľa! Emka ide vedľa! Papať idem!“
Počas tohto kola výkrikov s k budeniu rodičov väčšinou pridá už aj Alžbetka.
„Alžbetka zobudila...“ hlási Emka.
No nehovor... Ktovie prečo.
Hlasitosť nášho budíka je čoraz intenzívnejšia. Z jednej strany Emkine rozkazy a príkazy, z druhej stále zúfalý novorodenecký plač. Je jasné, že aj keď ihneď vstaneme, už teraz je príliš neskoro na to, aby sme mali pohodové ráno.
No priznajte sa, neodkladáte aj vy váš budík až do momentu, keď už je naozaj neskoro? Za ranných desať minút spánku navyše by sme mnohí aj zmluvu s diablom podpísali.