Šťastie na chápavého manžela, to áno. Ale inak je moje behanie viac o veľmi veľkom chcení, ako o hromade času, s ktorým nemám čo robiť.
„Máš môj obdiv, že sa ti chce popri rodine a práci ešte aj športovať,“ dopočujem sa inokedy.
A pritom beh je tak prirodzenou súčasťou môjho života, že nemám pocit, že by som si zaslúžila obdiv. Je to moja odmena, psychoterapia, nekonečná studnica endorfínov, wellness pre telo aj dušu. Obuť si bežecké topánky a vybehnúť ma nestojí takmer žiadne sebazapretie, disciplínu, či pevnú vôlu, ktorú by bolo treba obdivovať. Naopak, omnoho viac pevnosť mojej osobnosti testujú momenty, keď behať nemôžem.
A preto špekulujem, prepočítam, kombinujem, len aby som behať mohla.
Premenných do mojich rovníc stále pribúda. Dve deti, ktoré treba odprevadiť do škôlky a naplniť ich srdiečka láskou a pozornosťou a manžel venujúci sa prerábke domu, ktorý sa počas poobedí len zjavuje a mizne. Domácnosť preplnená predmetmi spojenými s deťmi a naopak až pričasto prázdna chladnička. Práca s ľuďmi, ktorá vyžaduje neustále čítanie článkov a študovanie nových poznatkov. A k tomu ten môj obľúbený beh.
Aby som sa vo svojom vlastnom živote príliš nezamotala, začala som behávať priamo z práce.
Zmierila som sa s tým, že elegancia k mojej povahe neladí a že budem vyčnievať z davu. Nezapadnem medzi kolegyne v sukniach či kostýmčekoch a budem musieť vysvetľovať. Kedysi by som to nezvládla. Túžila som sa rozplynúť v dave ako kvapka temperovej farby v pohári vody. Chcela som byť celkom všedná a vôbec nie nezvyčajná, neodpovedať tak, aby sa druhí čudovali. Dnes mi to už nevadí a svoje dôvody na to, že do práce prichádzam v teniskách a športovom oblečení, si viem hrdo obhájiť.
„Dnes zas bežíš?“ pýta sa ma kde kto.
„Áno poobede z práce do škôlky.“
„Koľko to máš kilometrov?“
„Najkratšou trasou asi dva, ale v realite toľko, koľko mi čas dovolí.“
Obvykle stihnem medzi koniec pracovnej doby a záverečnú materskej školy vmedzeriť približne 6 až 8 kilometrov. Stihnem prebehnúť parkom, pozdraviť slnko na okraji lúky aj pomeditovať za zvukov šumu stromov a čvirikania vtáctva.
Domov prichádzam vybehaná, deti vyzdvihnuté a občas cestou aj nákup stihneme.
Iné dni, keď mám času viac, vyberiem sa z práce o čosi väčšou obchádzkou.
Kolegyňa sa ma vtedy pýta: „Tak čo Maťa, zas s batohom cez hory?“
Keď sa z práce vraciam cez kopce, často za tú hodinu a pol aj zabudnem, že som bola v práci. Skôr by som bola ochotná uveriť, že dovolenkujem.
Pod nohami vnímam kamene a skaly, dole v doline zas svoje mesto, ktoré pôsobí ako detská stavebnica. Dosýta sa zablatím, požmúrim do svetla zapadajúceho slnka a strasiem zo seba všetko, čo nechcem z práce nosiť domov.
Žijem tak, aby som mohla behať. A behám preto, aby som zvládala všetko ostatné.
