reklama

Veľké pocity malých detí

Obedujeme. Stolovanie s deťmi mám rada. Je to priestor na krátke vydýchnutie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Deti sa na pár minút premenia na statické objekty, ich ústa sa prepnú z funkcie generátora zvukov a otázok na príjmač stravy a ja môžem svoju čestnú pozíciu v centre ich pozornosti prenechať šmykľavej cestovine unikajúcej pred lyžičkou.

Sústredím sa na svoj tanier, vychutnávam si chuť jedla a myšlienky vypustím do voľného výbehu. Je to chvíľa, ktorú zvládam aj na voľnobeh. Sem-tam čosi podám, prisuniem, či odsuniem, no mozog môže oddychovať.

Dnes precitnem nečakane rýchlo. Príjemné ticho prerušované ťukaním lyžičiek a činnosťou žuvacích svalov preruší krik nevídanej intenzity.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Mamináá,“ plače Emka., „obliala som si tričko....“

Obliate tričko neznie ako nevyriešiteľný problém. Pošlem Emku, nech si oblečie iné.

„Ale ja chcem toto tričko, lebo je krásne,“ namieta so slzami.

Nemám chuť na hádanie.

„Oukej,“ pristúpim na jej požiadavku, „tak sa neprezliekaj.“ Tá škvrna od vody je takmer neviditeľná.

Emka celá očervenie a plače ďalej. „Ale to tričko je mokré, ja nechcem mokré tričko...“

V tej chvíli je jasné, že táto situácia nemá riešenie. Aspoň nie také, ktoré je akceptovateľné z Emkinho uhlu pohľadu.

Nasleduje asi hodina plaču, kriku, zlosti, prerušovaná mojimi pokusmi vysvetliť Emke, že jediné riešenie, ako sa z mokrého obľúbeného trička stane suché obľúbené tričko, je  počkať, kým vyschne. Snažím sa odpútavať pozornosť, prejaviť spoluúčasť na tejto nezávideniahodnej situácii, hľadať kompromisy. Neskôr už bojujem s pokušením zavrieť ju osamote v izbe alebo na ňu nakričať. No nech robím čokoľvek, aj tak nakoniec len musím počkať, kým ju to prejde.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Také sú detské záchvaty hnevu. Nie sú prejavom zlej výchovy a neposlušnosti, ako som si kedysi sama myslela. Sú prejavom nedokonalého detského mozgu a sú úplne normálne.

Niekedy sa skúšam povzniesť nad všetky nepríjemné pocity, ktoré mi sledovanie takýchto veľkých emócií u mojich milovaných detí spôsobuje a pozrieť sa na celú situáciu celkom racionálne.

Amygdala, hypotalamus, prefrontálny komplex, opakujem si v duchu. Tri časti mozgu, ktoré sú kľúčové pri zvládaní emočne náročných chvíľ.

Pripomeniem si, že pre moju dcéru je to, že nemôže mať oblečené svoje obľúbené tričko, naozajstnou drámou. Porovnateľnou s tým, keď vám niekto nabúra nové auto.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

O tejto nepríjemnej udalosti sa prostredníctvom Emkinich zmyslových orgánov „dopočuje“ jej amygdala, časť mozgu zodpovedná za spracovávanie emócií. Tá pomocou nervových dráh vyšle signál do hypotalamu, ktorý je mimo iného centrom vegetatívneho nervového systému. Vegetatívny nervový systém je časť nervového systému, ktorá ovplyvňuje činnosť väčšiny orgánov v našom tele, krvný tlak, metabolizmus a iné životne dôležité procesy. Jeho činnosť prebieha mimo nášho vedomia a je len veľmi málo ovplyvniteľná vôľou. Je zložený z dvoch častí- sympatikus (stresová reakcia Bojuj alebo uteč!) a parasympatikus (pokojový stav Oddychuj a tráv). Počas tričkovej drámy sa prostredníctvom hypotalamu zapína  Emkin sympatický nervový systém. Zvýši sa jej krvný tlak a tep, zrýchľuje dych, jej svaly sú napäté. Kričí, plače, hnevá sa.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Takéto situácie poznáme aj my dospelí. Situácie, ktoré nás vyvedú z miery. A predsa sa asi zriedkakedy hádžeme o zem alebo nekontrolovateľne plačeme. Môže za to náš prefrontálny kortex. Je to časť mozgovej kôry, ktorá nám dáva schopnosť plánovať, abstraktne myslieť a takisto regulovať svoje emócie. Vďaka nemu sme schopní svoje pocity rozdýchať, stlmiť a zachovať sa v mierach spoločenskej akceptovateľnosti.

A práve prefrontálny kortex ešte deti nemajú dostatočne vyvinutý a preto svoje prežívanie emócii nedokážu regulovať. Nehnevajú sa preto, aby nám znepríjemnili život, ale preto, že sa inak zachovať nedokážu.

Takisto, keď sa počas záchvatu hnevu snažíme naše dieťa racionálnymi argumentmi presvedčiť, že jeho hnev nie je opodstatnený, snažíme sa komunikovať s jeho nedostatočne funkčným prefrontánym kortexom. Nečudo, že takýto dohovor je väčšinou bez efektu.

A čo teda počas takéhoto nepríjemného výstupu robiť? Psychológovia radia, aby sme prežívanie negatívnych emócií vo svojich deťoch nepotláčali. A tak namiesto: „Veď už neplač!“ alebo „Prečo plačeš kvôli takej maličkosti?“ poviem radšej: „Viem, že si smutná. Je v poriadku byť smutná a je v poriadku sa hnevať. Aj ja sa niekedy hnevám.“

Pocity sú v poriadku. Čo však v poriadku nie je, je ak dieťa počas hnevu blíži sebe alebo ostatným. Ak napríklad Emka v zlosti blíži sestre, poviem: „Viem, že sa hneváš, ale nemôžeme si navzájom blížiť. Vezmem ťa teraz ďalej od Alžbetky, aby si jej neublížila.“

Keď má moja dcéra záchvat hnevu, nesnažím sa logicky argumentovať ani nič vysvetľovať, lebo viem, že v zajatí emócií by ma aj tak nepočúvala. Naopak, s odstupom času, keď je opäť v dobrej nálade, sa k danej situácii ešte raz vrátime a porozprávame sa o tom,  čo a prečo sa udialo.

Počas zdanlivo nekonečných minút plných kriku a plaču sa snažím svojim deťom ukázať, že pri nich stojím za každých okolností. Neodchádzam z izby, nenechávam ich samé. „Ak budeš chcieť, môžeš sa prísť pritúliť,“ ponúknem. Alebo sa opýtam: „Je niečo, čo môžem spraviť, aby si bola menej smutná?“ A ak dieťa nejaví o moju spoločnosť záujem, sedím obďaleč a čakám kým celá situácia odoznie. Snažím sa ostať pokojná a preniesť svoj pokoj aj na dieťa.

Musím priznať, že je to pre mňa veľmi  ťažké. V týchto chvíľach bojujem zo svojimi vlastnými emóciami, frustráciou, hnevom, spochybňujem samú seba. A môj prefrontálny kortex má čo robiť, aby ma udržal na uzde. Veru, hoci som dospelá, ani ja si so svojimi pocitmi niekedy neviem rady.

V poslednej dobe to vidím zreteľnejšie než kedykoľvek predtým. Vďaka deťom som nastavila zrkadlo aj sama sebe. Práve to, že im pomáham zvládnuť ich malé veľké drámy ma prinútilo zamyslieť sa aj nad svojim vlastným správaním počas stresových situácií. Uvedomila som si, že mám čo zlepšovať.

Zistila som, ako ľahko dokážem vybuchnúť. Ukrývať negatívne pocity a za každú cenu sa snažiť pôsobiť spokojne a vyrovnane možno asi nie je schopnosť na ktorú by som mala byť pyšná. Nepríjemné pocity nezmiznú, len sa hromadia hlboko v mojom vnútri a potom sa v nečakanej chvíli vyvalia ako láva zo sopky. 

Každý deň sa učím. Učím sa svoje pocity menej potláčať, pomenovať ich, nehanbiť sa za ne, nedržať ich v sebe pridlho a čo najbezbolestnejšie ich prežiť. Presne tak, ako sa to snažím naučiť aj svoje deti.

Martina Paulenová

Martina Paulenová

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  311
  •  | 
  • Páči sa:  1 673x

Matka, manželka, lekárka, bežkyňa. Píšem o tom, čo som sa naučila pri výchove svojich dcér, čo som zažila počas behov po lesoch a kopcoch, o fungovaní ľudského tela. A niekedy len o celkom obyčajných drobnostiach. Zoznam autorových rubrík:  Veselo aj vážne o materstveZo životaNa zamyslenieZ medicínyNaše krásne SlovenskoBežeckéZ cestovania po sveteNajväčšia umelkyňa, prírodaZ rozprávania starých rodičovPutovanie po Nórsku - 2008Island 2010Alpy 2011Alpy 2012Alpy 2013Alpy 2015Wachau - Dolné RakúskoViedenské zápiskyZápadné pobrežie KanadyNezaradenéSúkromnéTuristika s deťmi

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu