Niektorí hovoria, že je to zbytočné. Je to len kúzlo okamihu rozžiareného svetielkami ohňostrojov, keď rozjarení bublinkami šampanského veríme, že dokážeme všetko. Keď ubehne pár všedných, často pochmúrnych a tmavých, januárových dní, rýchlo pochopíme, že jednoduchšie bude nechať všetko „po starom“.
Ja mám obdobie, keď sa menia roky, rada. Robím si taký malý audit svojho vlastného života. Skúmam prežitý rok zo všetkých strán a premýšľam, čo sa mi podarilo, čo som zažila, kde som hľadala energiu a kde o ňu naopak zbytočne prichádzala. Keby som takto isto žila po zvyšok svojich dní, stačilo by mi to?
Áno, stačilo, znela tohtoročná odpoveď. Do tohto roku som vstupovala bez veľkých predsavzatí (len pár drobností- menej scrollovania, viac čítania, návrat k zdravšiemu stravovaniu), s veľkou vďačnosťou a spokojnosťou a prianím, nech všetko podstatné ostane bez zmeny. Bude to taký pokojný rok, predpovedali sme si s manželom opovážlivo.
Po týždni sme sa vrámci budovania dobrých návykov (viac spoločného kvalitného partnerského času) vybrali na rande. Išli sme na lezeckú stenu.
„Čo je to rande?“ pýtala sa nás dcéra, keď sme odchádzali.
Na druhý deň ráno sa pýtala znova a znepokojene pozerala na moju nohu v sadre.
Nebolo to moje prvé lozenie a ani si nemyslím, že som precenila svoje sily (ako predpokladal lekár urgentného príjmu a pridal radu, že od určitého veku je vhodnejšie preferovať sedavé indoorové aktivity a vyhýbať sa „adrenalínovým“ športom). Skôr som sa nechala uniesť čarom okamihu, tešila sa z vlastnej odvahy a pokrokov, ktoré som robila a zabudla na ostražitosť, ktorú som ešte pár minút dozadu považovala za svoju slabosť a prekážku v napredovaní. Jednoducho, jeden chybný krok a pád taký nečakaný, že som sa ani nestihla vyľakať. Prekvapenie, šok a za sekundu myšlienka: Nechcem mať zlomenú nohu.
Túto vetu som zopakovala niekoľkokrát. Nepomohlo to. Noha už zlomená bola. Jedna malá kostička v členku. Z rande som sa vracala v sadre, s barlami a plánom niekoľkotýždňovej PN-ky.
A tak mám zlomenú nohu. Viem, že sú aj horšie veci, horšie diagnózy, horšie situácie. No aj tak chvíľu trvá, akceptovať to (akoby som mala na výber, však?). Je to pre mňa veľká zmena plánov. Je to test (alebo trest) vnútornej sily, je to stres.
Čo je horšie, obvykle stres riešim tak, že idem behať. Beh je moja psychohygiena, odpoveď na životné skúšky, spôsob, ako riešim problémy, smútky a stres. Behom dokážem utiecť, nech sa deje hocičo.
Teraz utekať nemôžem.
A možno práve to je to, čo mi má tento rok dať. Byť prinútená spomaliť, aj fyzicky. Spracovať zážitky a traumy, od ktorých som doteraz vďaka behu úspešne utekala. Hľadať si aj iné formy psychohygieny. Vrátiť sa k záľubám, ktoré som kedysi zvykla mávať. Viac vnímať svojich najbližších. Pripomenúť si, koľko vecí v mojom živote nie je samozrejmosťou (urozprávané výlety s deťmi v prírode, ranné výbehy za východom slnka, možnosť ísť pešo do práce, veselo si podskočiť, dobehnúť manžela na rohu ulice, ale aj obyčajná sebestačnosť a nezávislosť od pomoci ostatných).
A s odstupom času (ktorý verím, že ubehne rýchlejšie než sa teraz zdá) sa rozhodne vrátim aj k tomu svojmu obľúbenému behaniu! Vedomejšie, vďačnejšie.
