Mám zlomenú nohu a snažím sa, aby to nezlomilo aj moju dušu.
Aspoň nebudem musieť chodiť do práce. Oddýchnem si. Popremýšľam o živote. Budem sa môcť venovať veciam, na ktoré si inak ťažko hľadám čas.
Áno ale..
Zisťujem, že mnohým veciam sa ťažko venuje, keď máš dve barle a skáčeš na jednej nohe.
A tak sa venujem záľubám sedavým.
Čítam knihy. V detstve to bol môj najväčší koníček, taký veľký, až som sa dočkala viet ako:. „Nečítaj po tme, zničíš si oči!“ alebo „Poď večerať, dočítaš to neskôr!“ Rýchly prúd ubiehajúceho života s kopou povinností a úloh zariadil, že som čítať prestala. Tak skúsim začať znova. Rada sa opäť stanem človekom sčítaným.
Cvičím. Vedeli ste, že cvičiť sa dá aj bez použitia opornej dolnej končatiny? Vymýšľam všakovaké spôsoby ako aspoň trochu zažiť pocit „svalovice“. Pohyb mi chýba. Športové hodinky spozorovali, že nebehám a píšu, že strácam výkonnosť. Prechádzam nastavenia. Hľadám, či neexistuje spôsob, ako by som im dala vedieť, že sa len tak neflákam. Že mám zlomenú nohu.
Počúvam hudbu a podcasty. Premýšľam nad smerovaním nášho Slovenska a vlastne celého sveta. Dúfam, že moja noha sa stihne zahojiť skôr než sa to zvrhne natoľko, že budeme musieť utekať z krajiny.
Lebo utekať o barliach nie je žiadna sranda. Zisťujem, že aj tri schody dokážu človeka odradiť od toho, aby si šiel zobrať zabudnutý mobil na gauči. Zlomená noha vo mne prebúdza strategické myslenie. Keď už skáčem k drezu naplniť si pohár vodou, rovnou cestou vezmem jeden špinavý tanier z obeda. A keď už stojím pri linke, rovno sa pustím do prípravy obeda. Snažím sa tváriť sa, že som stále sebestačná žena a preto na jednej nohe každý deň varím večere a chystám desiaty. Hop hop hop po zemiaky. Potom pár skokov s nožom v ruke (to len vtedy, keď sa manžel nepozerá). Posadím a na linku a už čistím, krájam. Potom hop hop hop napustiť vodu do hrnca(s plným hrncom vody sa veru ťažko hopsá). A už sedím pri sporáku a polievka spokojne buble.
Popravde však sebestačná nie som. Každú chvíľu niekoho prosím, či mi cestou niečo nedonesie z poschodia, či keď ide okolo, rovno nezhasne alebo neotvorí okno. No a z umývania vlasov sa stala udalosť, ktorú plánujem pár dní dopredu. Je to taký malý vrchol mojich dní, ktoré sú si inak navzájom dosť podobné.
Von z domu zatiaľ príliš nevychádzam. Keď si predstavím koľko zľadovatelých schodov ma delí od našej zasneženej ulice, po ktorej by som sa asi sotva „poprechádzala“, nezostáva mi nič iné len uznať, že by to asi nestálo za to úsilie.
Raz som však predsalen von vyšla- na kontrolu do nemocnice. S dvoma barlami som sa očividne premenila na zraniteľnú osobu, lebo som sa stretla hneď s niekoľkými neznámymi ľuďmi, ktorí mi ochotne a proaktívne núkali pomoc.
To ma potešilo. Možno to s tým Slovenskom nebude až také zlé, ako sa javí z podcastov o politike.
