Malý papier s niekoľkými riadkami a koľko emócií vo mne dokáže vyvolať.
Materská škola bude z epidemiologických príčin od nasledujúceho dňa týždeň zatvorená.
Povzdychnem si. Ako sa vraví, furt dačo.
Naše deti si svoju chorobu odkašľali a odsmrkali už minulý týždeň. My rodičia sme organizovali, presúvali pracovné povinnosti, prosili starých rodičov, ospravedlňovali sa šéfom. Na začiatku tohto týždňa sme uverili, že svitá na lepšie časy. A teraz toto.
Chvíľu to beriem ako útok vesmíru na moju osobu. No v skutočnosti mi zorganizovanie nasledujúcich dní trvá len pár minút. Starých rodičov máme našťastie nablízku, aj jedni aj druhí trávia čas s vnúčatami veľmi radi a tým nám značne uľahčujú život.
Niekoľko neplánovaných prázdninových dní vyfasujem aj ja. Ešte sms primárke a úľava po prečítaní správy, že chápe a že to samozrejme bezomňa v práci zvládnu.
Keď nasledujúci deň sedím v autobuse s oboma dievčatkami vedľa seba, už sa na zatvorenú škôlku nehnevám ani trochu. Väčšinou bývam s deťmi doma, len keď sú choré. Toto je však oveľa lepšie. Ozajstné nečakané prázdniny! Som rozhodnutá využiť bonusový deň naplno.
Predstavujem si pohodu, úsmevy, spoločné spoznávanie, zážitky, ktoré sa usadia. To sa mi najprirodzenejšie darí vonku, v prírode. Hranie doma, na koberci je pre mňa často tak trochu nasilu. Ale v lese? Tam sa cítim sama sebou, pozitívne naladenie vzniká celkom prirodzene a aj moja miera tolerancie a trpezlivosti je akási väčšia.
Preto sedíme v autobuse, preto sa vezieme do Višňového, preto sa vyberieme na prechádzku okolo skalnatého kopca Hoblík.
Hrať sa na vílu v obývačke, meniť hlas na jemný a spevavý, ladne sa pohybovať a vyzerať pri tom uveriteľne, mi príliš nejde. Myslím, že aj dievčatá tušia, že hoci sa snažím, ponoriť sa do hry mi nie vždy ide.
Ale na úzkom chodníčku vinúcom sa lesom sa cítim ako súčasť nejakého magického kráľovstva aj bez toho, aby ma o to prosili.
Prebieha tu súboj drsných síl zimy a hrejivou energiou jari. Niektoré korene sú ešte pokryté tenkou vrstvou ľadu, kde tu je tráva schovaná pod popraškom snehu. No stromy sa už začínajú odvážne zelenať, chodník lemuje mäkučký mach a prvé trsy trávy.
„Aha zimozel,“ ukazujem deťom, „ten sa zimy nebojí.“
Učím ich vidieť krásu v nenápadných detailoch.
V sedle po Hoblíkom nám pohľad do diaľky prezradí, ako vysoko sme vyšli. Na vrchol Hoblíka nepôjdeme, jeho zdolanie si odkladáme na iný deň.
Pokračujeme lesným chodníkom, po severnej tienistej strane kopca. Vidíme, koľko sily má v tomto prechodnom období slnko a že tam, kde jeho lúče nedočiahnu, sa jari ťažko prichádza.
Dlho kráčame takmer po vrstevnici. Takmer všetko klesanie si nechávame na posledný úsek trasy. Klesanie z Hoblíka je jedno z najprudších v okolí. V kombinácií so závejmi z lístia a ľadovými koreňmi vo mne vzbudzuje rešpekt. Kráčame v pevnej trojčlánkovej reťazi, ktorej nosným prvkom je moja sila a stabilita. Šmýkame sa, každú chvíľu končíme na zadkoch. Nehraničí moja dobrodružnosť s nezodpovednosťou? Pred deťmi však musím obavy ukryť pod závoj humoru a dobrej nálady. Veď práve vďaka nemu sa pri pádoch šúľajú od smiechu a celé kĺzanie dole do dediny im príde ako najlepšia časť celej túry.
V autobuse na ne doľahne únava, oči sa im zatvárajú. No sú na seba hrdé.
„Tato neuverí, ako vysoko sme vyšli!“
A ja v duchu ďakujem žilinským epidemiológom, že tú našu škôlku zatvorili.
(pozn.: napísané v marci 2025)
