reklama

Otočiť sa, či pokračovať?

Bežím na kopec, na ktorom som bola mnohokrát. Dnes je to však celkom nový zážitok. Naozajstné trápenie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Som po chorobe. Ťažko sa mi dýcha. Asi si sa nedoliečila, hovorí hlas v mojej hlave. Otoč sa, počúvni svoje telo. Dnes však nevedie monológ. Ozve sa aj iný hlas, ostrejší a prísnejší. To nie je chorobou. Ťažko dýchaš preto, že s prišla o všetku kondičku. Keď sa neprekonáš, nikdy ju nezískaš späť.

Som tvrdohlavá. Pokračujem.

Moje nohy majú dnes sťaženú prácu. Sneh, ktorý bol v predošlých dňoch už na polceste k premene na kvapalinu, v dnešnú mrazivú noc stuhol do naozaj bizarných tvarov. Bežecké topánky nie a nie nájsť požadovaný kúsok rovnej  zeme nevyhnutný k vzniku pohodlného kroku. Moje chodidlá sa kývajú zo strany na stranu a každý získaný výškový meter ma stojí omnoho viac úsilia ako obvykle.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Si po chorobe, ozve sa opäť ustarostený hlas v mojej hlave. Mala by si sa šetriť. Na čo ten druhý, hlasnejší, oponuje: Nebuď slaboch! Toto sú tie kľúčové momenty, počas ktorých sa skutočne zlepšuješ.

Kyselina mliečna sa ohlási omnoho skôr než obvykle. V krátkom strmšom úseku sa utrápený beh zmení na chôdzu. Je mi jasné, že keď nevládzem už teraz, sotva v polovici trasy, cesta k vrcholu ma bude stáť ešte veľa sebazapierania.

Nevadí. Musím to zvládnuť. Nechcem predsa domov prísť ako človek, čo nevybehol na vrchol.

Uvedomím si, že pred niekoľkými rokmi by som o prebehnutí trasy s takým prevýšením ani nesnívala. Vtedy som bola rada, keď som zvládla päťkilometrový beh po rovine.  Keď sa mi na Minčol podarilo vybehnúť prvýkrát, cítila som sa ako olympijský víťaz. No odkedy som to dokázala, beriem to ako štandard. Nič na čo by som bola príliš hrdá. Ale zabehnúť menej? To by bolo ozajstné zlyhanie. Zvláštne, ako si sami pred sebou dokážeme posúvať kritéria úspechu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Do tváre mi zaduje studený vietor. Nemala som sa lepšie obliecť? Schovám skrehnuté prsty za okraj rukáva a snažím sa spomaliť prílev mrazivého vzduchu smerujúceho do mojich nedoliečených pľúc.

Môj vnútorný hlas je čoraz znepokojenejší. Tento beh ťa dorazí, uvidíš. Znova ochorieš a budeš ľutovať, že si sa nevrátila. Čo by si v takejto chvíli poradila svojmu pacientovi?

Nemusím dlho premýšľať. Poradila by som mu, nech sa okamžite vráti. Rekonvalescencia je predsa dôležitá. Ktovie prečo nedokážem poslúchnuť svoje vlastné rady.

Kladiem krok za krokom, dychčím, búši mi srdce, točí sa mi hlava. Dnes to má od bežeckej idylky naozaj ďaleko. Vychádzajúce slnko nad žilinskou kotlinou sotva vnímam.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Spomeniem si, ako som sa prednedávnom hrdila tým, že som sa pri športovaní naučila počúvať svoje telo.

Prísny vnútorný hlas sa zasmeje. Vtedy sa ti jednoducho vyslovovali všakovaké motivačné citáty, keď sa ti tak dobre behávalo. Telo sa ľahko počúva, keď vraví, že máš ešte pridať. No o dosť ťažšie, keď hovorí, že potrebuješ oddych.

Ešte zopár stoviek metrov bojujem. Predčasný návrat vidím ako zlyhanie, premárnené voľno, zbytočné skoré ranné vstávanie. V tej chvíli verím, že ak sa teraz otočím, na Minčol  už snáď nevyleziem nikdy.

Odrazu si uvedomím, v akej absurdnej situácii som sa ocitla. Bojujem za nejaký pseudoúspech, riskujem svoje zdravie a vôbec si to neužívam. O čo mi vlastne ide?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zastanem. Nohy spomalia omnoho ochotnejšie ako môj rozbehnutý dych.

Potom sa trošku zahanbene otočím a rozbehnem sa dole.

Prvý možno kilometer je mi naozaj nanič. Cítim sa ako stelesnenie slabej vôle. Dúfam, že sa mi nejakým zázrakom podarí nestretnúť ani jedného z turistov, ktorých som pri výstupe obiehala.

Onedlho však zbadám prvé známe tváre.

„To už ste bola hore?“ obrátia sa na mňa dvaja lyžiari s úžasom a ja, akoby som sa hájila pred súdom začnem vysvetľovať, prečo som hore nebola a čo ma donútilo vrátiť sa. Zahanbene klopím zrak, no veľmi rýchlo si uvedomím, že obhajovať sa potrebujem akurát tak sama pred sebou. Chlapi ma pochvália za správne rozhodnutie a ešte pridajú pár obdivných viet. Presne tak, ako by som i ja povzbudila hociktorého iného bežca, čo nevyšiel na vrchol. Prečo som sama k sebe taká zlá?

Čím bližšie som k autu, tým menej ma môj malý neúspech mrzí. Ba naopak, začínam byť úprimne hrdá, že som sa dokázala vzdať.

Vybehnúť na vrchol je jednoduché. Otočiť sa? Omnoho ťažšie.

Martina Paulenová

Martina Paulenová

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  311
  •  | 
  • Páči sa:  1 673x

Matka, manželka, lekárka, bežkyňa. Píšem o tom, čo som sa naučila pri výchove svojich dcér, čo som zažila počas behov po lesoch a kopcoch, o fungovaní ľudského tela. A niekedy len o celkom obyčajných drobnostiach. Zoznam autorových rubrík:  Veselo aj vážne o materstveZo životaNa zamyslenieZ medicínyNaše krásne SlovenskoBežeckéZ cestovania po sveteNajväčšia umelkyňa, prírodaZ rozprávania starých rodičovPutovanie po Nórsku - 2008Island 2010Alpy 2011Alpy 2012Alpy 2013Alpy 2015Wachau - Dolné RakúskoViedenské zápiskyZápadné pobrežie KanadyNezaradenéSúkromnéTuristika s deťmi

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu