Konečne si oddýchnem, blysne mi hlavou.
Takéto pocity nesvedčia o ničom dobrom.
Hlavne, že o sebe tvrdím, že počúvam svoje telo.
Áno, počúvam, ale len keď mi hovorí to, čo by som si priala. Konkrétne to, že budem stále silnejšia, vytrvalejšia, tvorivejšia, efektívnejšia. Hoci viem, že k životu patria aj výkyvy smerom dole, často nechcem priznať, že práve nejaký zažívam. Keď mi moje telo vraví, že potrebuje spomaliť, tvárim sa, že ho zle počujem.
Schopnosť oddychovať jednoducho nepatrí k mojim silným stránkam. Keď sa mi darí, pridávam stále viac. Ako by som verila, že budem rásť donekonečna.
No a potom obvykle ochoriem. Moje telo povie dosť. Veď som ti hovorilo, že si potrebujem oddýchnuť. Nuž, keď to nejde po dobrotky, ja ťa do tej postele dostanem aj nasilu.
Choroba je pre moje ego výbornou výhovorkou. Nič nerobiť je odrazu veľmi žiadanou činnosťou a nie prejavom slabej vôle či nedostatočnej disciplíny. Cítim úľavu, že namiesto výletu v prírode budem môcť s deťmi celý deň čítať v posteli rozprávky. Nebudem cvičiť, ani behať. Keď dievčatá zaspia, nebudem sa učiť, čítať ani písať, jednoducho budem ležať a pozerať sa do stropu. Alebo pôjdem spať zároveň s nimi.
No moje nadšenie netrvá dlho. Veľmi rýchlo pochopím, že tešiť sa z choroby je hlúpe. To oddychovanie má celkom inú podobu ako moje wellness pripomínajúce predstavy. Ťažko sa mi dýcha, nemôžem prehĺtať, trasiem sa na celom tele.
Už nech je to za mnou. Už nech som zdravá a môžem sa venovať veciam, ktoré mám rada. Ísť trochu na vzduch, do prírody, stretnúť sa s obľúbenými tvárami. Dať mužovi pusu a deťom objatie bez strachu, že ich nakazím.
V týchto chvíľach si uvedomím, že moje veľké nároky na seba samú idú ruka v ruke s nevďačnosťou. Čím viac mám, tým viac chcem. Zrazu mi nestačí ísť na detské ihrisko za domom, chcem veľké dobrodružstvá. Máli sa mi beh po okolitých lúkach, chcem spoznávať nové vrchy a kochať sa výhľadmi ako z lietadla. Prestávam vnímať to pozitívne. Svoj čas míňam skúmaním každej drobnej nespokojnosti a pochybnosti, ktorá mi preletí hlavou.
Preto som za takéto nezávažné virózy vlastne celkom vďačná. Asi ich potrebujem. Kedy inokedy by som mala priestor zastaviť sa a poriadne sa zamyslieť?
Uvedomím si, koľko pekného mám vo svojom živote a aké prchavé môže byť moje šťastie. Že život nič negarantuje na stálo a že môže nastať chvíľa, keď o niektorú zo svojich radostí nadobro prídem. Cítim obrovskú vďačnosť, že ma trápi len bolesť hrdla a že po pár dňoch budem opäť žiť ako pred chorobou, lebo viem, že to nie je samozrejmosť.
Zamrzí ma, že stále dookola robím tie isté chyby. Že aj keď mám zvládnutú teóriu, nie vždy žijem tak, ako radím svojim blízkym. Naháňam sa za ego-povzbudzujúcimi cieľmi, zabúdam sa tešiť z drobností, nedokážem spomaliť.
Viróža odoznie a ja dostanem ďalšiu šancu.
Využijem ju?