Načo tam chodil? Nestačilo mu to, čo mal dole v doline? Prečo tak riskoval?
Poviem vám, ako to mám ja.
Mám veľa podôb. Matka, manželka, lekárka. Rada fotím a píšem. A som aj bežkyňa.
Žijem veľmi pestrofarebne. Počas pracovného dňa vizitujem, ordinujem, kanylujem, vyšetrujem. Poobede rozhojdávam, naháňam, upozorňujem, vychovávam. Pred večerom periem, varím, ukladám, zametám. Večer uspávam, počúvam, túlim a len tak som.
A pomedzi to behám. Behám často, behám veľa. Behám z práce, behám ráno, keď rodina spí, behám na dovolenkách aj výletoch. Behám po asfalte a ešte radšej po lese. Prirodzene, bez potreby sebadisciplíny či prekonávania. Je to rovnakou súčasťou môjho života ako materstvo, manželstvo či medicína, ako spánok či príjem potravy, možno aj ako dýchanie.
A možno práve preto, pre tú ľahkosť a samozrejmosť, sa celkom ľahko a nenápadne menia aj hranice môjho všedného fungovania.
Deje sa to po centimetroch, nebadane.
Najprv sa vydám na lúku hneď za domom. Raz po práci ma čas nepustí a preto bežím s čelovkou cez podvečerný mestský park. Jeden víkend sa odvážim zájsť aj mimo mesta- veď prečo by som nemohla behávať na miestach, kde obvykle turistikujem s manželom. Začnem behať po lesných cestičkách, neskôr aj po úpätiach najbližšieho pohoria. Na začiatku len za dobrého počasia. Neskôr aj keď mrholí, veď nie som z cukru. A čo keby som vybehla niekam na kopec pozrieť východ slnka? To by bola krása! A tak bežím sama s čelovkou cez spiaci ranný les. Prvýkrát.
Každé prvýkrát sa postupne stáva novou normou. Zdolaným strachom, ktorého sa už viac nebojím.
Nie však pre ostatných. Tí vidia len krehkú ženu, čo beží tmavou horou. Celkom sama. Nezodpovedne.
Viem si predstaviť, že ani ľudia, čo zahynú pri tom, čo milujú, nemajú pocit, že riskujú. Len žijú svoj bežný život. Robia aktivitu, ktorú robili už miliónkrát. Netušia, že posúvajú hranice po milimetroch bližšie k hrane. A zrazu na nej stoja, nevediac, ako sa tam dostali.
Ja som minule blízko hrany stála na chodníčku na hrebeni. V hmle, snežení a vetre, v premočených tenkých legínsoch. Mala som voľný deň. Dole svietilo slnko. Mal to byť príjemný pohodový beh.
Mala som vymyslený plán, kam až zabehnem. Keď som vbehla do hmly, dlho som verila, že sa roztrhá a uvidím čarovné výhľady ako už toľkokrát v minulosti.
Rozum sa zapol, až keď začalo husto snežiť a ja som si uvedomila, že som úplne skrehnutá.
Rozum zo zásady vždy počúvam. Keď začnem mať pochybnosti, viem, že je čas sa otočiť. Zodpovednosť víťazí nad egom. No viem pochopiť aj to, aké lákavé môže byť rozum neposlúchnuť. Ísť ešte o kúsok ďalej, vyššie, o trochu rýchlejšie, o čosi viac zariskovať. Veď doteraz to vždy vyšlo.
Až kým to raz nevyjde.
