Život na Slovensku očami Číňanov

Život na Slovensku očami Číňanov
Písmo: A- | A+

Čo Číňanov na spôsobe života na Slovensku prekvapuje najviac? Čo nám závidia a čo si naopak nevedia predstaviť?

Keďže žijeme s mojou ženou v Šanghaji, ktorý nikdy nespí, tak sme si zvykli aj na pohodlie, ktoré to poskytuje. Niekoľkokrát sa mi stalo, že som sa potreboval ísť najesť aj o štvrtej či piatej ráno, a v tomto meste to jednoducho nie je problém. Dokonca sa mi stalo, že som v jednej reštaurácii o štvrtej ráno nemal miesto na sedenie, toľko tam bolo ľudí.

No na návšteve Európy mala moja žena Číňanka úplne odlišnú skúsenosť. Niekedy sme mali problém najesť sa aj o ôsmej večer. Áno, v Bratislave či v Prahe to problém samozrejme nie je, porovnávam jablká a hrušky, avšak nie tak úplne. Pretože na Slovensku naozaj všetko zatvárame veľmi skoro. A dokonca sa zatvára počas sviatkov, čo je pre Číňanov tiež nepochopiteľné. Počas sviatkov, kedy majú ľudia voľno a majú najviac času ísť nakupovať, sú zavreté obchody. Časom však aj Číňania prídu na to, prečo sa u nás všetko tak skoro zatvára. Pretože nie sú zákazníci. V menších slovenských mestách proste o ôsmej večer človek na ulici nestretne ani živú dušu. Prázdne ulice, to je niečo, čo v Číne neexistuje. A je jedno, v akom veľkom meste ste. Číňanov je proste veľa. Ale u nás je celkom bežnou vecou ísť po prázdnej ulici, no pre Číňanov, a popravde po tých rokoch už aj pre mňa, je to niečo neprirodzené a divné.

S tým, že tak skoro zatvárame súvisí aj to, že v očiach Číňanov neustále nepracujeme. Nepovedal by som, že nepracujeme, ale v porovnaní s tým, koľko pracujú Číňania, to je naozaj menej. A naše dovolenky nám Číňania niekedy dosť závidia.

V Číne totiž prvý rok v zamestnaní človek nemá právo na žiadne platené voľno, ak je zamestnaný viac ako rok a menej ako desať rokov, tak má 5 dní voľna, ak nad desať rokov tak 10 dní, ak nad dvadsať rokov tak 15 dní. Zamestnania, kde sú letné a zimné dovolenky, ako napríklad učitelia, nemajú žiadne platené voľno. Ak si človek v zamestnaní pod desať rokov vyberie viac ako dva mesiace neplateného voľna z dôvodu choroby, tak o ročnú dovolenku príde. Materská sú štyri mesiace a keď sviatky padnú na pracovné dni, tak si voľno dobiehajú cez víkendy. Okrem toho, platené nadčasy sú viac menej povinnosťou vo väčšine zamestnaní a ak niekto nie je ochotný robiť nadčasy, nuž, má smolu. Za chrbtom mu totiž stojí tisíc ľudí, ktorí čakajú až uvoľní pozíciu a oni budú ochotní tie nadčasy odpracovať. V Číne je to veľký spoločenský problém, volajú ho neijuan a preložil by som ho ako začarovaný kruh. Zamestnávatelia stále viac požadujú od ľudí, aby pracovali nadčasy a brali si menej voľna, a zároveň, keďže je tu veľká konkurencia, ľudia sú stále viac ochotní sa tomu prispôsobiť a pracovať viac za menej peňazí. Dlhodobo to nie je udržateľné, avšak prelomiť tento začarovaný kruh je ťažké.

Keďže majú Číňania tak málo voľna, je pre nich aj celkom šokujúce, koľko my v Európe chodíme na dovolenky. Dovolenka je niečo, čo v bohatších čínskych mestách u strednej vrstvy funguje len pár posledných rokov, v menších mestách je to skôr nedosiahnuteľný sen. Aj preto celá krajina cestuje iba počas rôznych čínskych sviatkov ako je Golden week, výročie založenia ČLR alebo počas čínskeho nového roka, lebo to sú najdlhšie nepretržité voľná v roku a pre väčšinu národa jediný čas, kedy môžu ísť na dovolenku. A aj preto sú v tomto období čínske a pred covidom aj zahraničné atrakcie totálne preplnené Číňanmi, pretože vtedy cestuje doslova väčšina národa.

Okrem dovoleniek v zahraničí je ďalšie privilégium, ktoré nám Číňania závidia, možnosť ísť lacno študovať do zahraničia. Štúdium na štýl Erasmu je pre Číňanov úplne sci-fi. Áno, aj Číňania vo veľkom študujú v zahraničí, ale väčšinou za cenu obrovských finančných nákladov. Aj preto Číňania pracujú tak veľa, pretože zaplatiť svojim deťom štúdium v zahraničí, ktoré stále považujú za kvalitnejšie, je obrovský sen a zároveň obrovský finančný záväzok. To, ako je pre Európanov jednoduché študovať v zahraničí je naozaj niečo, na čo Číňania hľadia s nemým úžasom a veľkou dávkou závisti. Nehovoriac o tom, ak sa u nás niekto sťažuje, že je to zložité alebo sa mu do zahraničia nechce. To už je naozaj hanba.

Číňania zarábajú v podstate rovnako ako my, lenže problém je, že Číňanov je naozaj veľmi veľa a tak je proste všetkého nedostatok. Napríklad aj miesta na bývanie vo veľkých mestách. Jednou z ďalších vecí, ktoré si my môžeme užívať, ale väčšina Číňanov nie, sú rodinné domy. Bývať na Slovensku v dome nie je až tak nedosiahnuteľný sen. Ale v Číne, najmä v čínskych mestách, je to absolútne nereálne. V mestách ako Šanghaj sú na okraji miest štvrte s rodinnými domčekmi, avšak ich ceny sa pohybujú v miliónoch eur. Pre bežnú strednú vrstvu je to sci-fi, a aj moju ženu po prvýkrát na Slovensku prekvapilo, koľko ľudí si na Slovensku môže dovoliť rodinný dom so záhradou. Niečo, čo je v Číne realita len pre to jedno percento najbohatších.

Okrem toho, u nás má každá rodina aj auto, možno aj niekoľko áut. V Číne si ešte stále nemôže dovoliť auto každý, špeciálne mimo miest. I keď čínske značky áut túto medzeru úspešne plnia, nakoľko sú podstatne lacnejšie než západné značky. Avšak dve auta, či viac áut v rodine? Nuž, vo väčšine čínskych miest je to doslova zakázané, predsa len mestá majú s množstvom áut neriešiteľný problém. Ale celkovo aj to jedno auto v meste ako Šanghaj je komplikácia, lebo okrem auta treba kúpiť ŠPZ v prepočte za desaťtisíc eur a parkovacie auto, čo je najväčšia investícia. Okrem toho, niektoré mestá ako napríklad Peking aj obmedzujú ktoré dni môžete ísť autom do mesta. Je tu proste príliš veľa ľudí a príliš veľa áut.

Aj keď sa v Číne zarába podobne ako u nás, život dokáže byť o dosť drahší. Je to dané tým, že v Číne je veľa ľudí, je tu obrovská konkurencia a súťaživosť. Kto sa nie je ochotný snažiť, pôjde z kola von. Presadiť sa v Číne je naozaj ťažké a ľudia v tomto tlaku vyrastajú od detstva. Deti sú pod rovnakým tlakom ako dospelí, tento tlak na nich vytvára náročný systém školstva, ktorý je nastavený veľmi tvrdo. Aj z tohto dôvodu je dnes stále menej a menej Číňanov ochotných mať deti. Takže ďalšia vec, ktorá ja pre Číňanov na Európe nepochopiteľná, sú rodiny s troma, štyrmi či viacerými deťmi.

V Číne dlho existovala takzvaná politika jedného dieťaťa, ktorá s prestávkami trvala viac ako päťdesiat rokov. Táto politika bola zavedená po tom, ako prvá vláda novozaloženej Čínskej ľudovej republiky spravila sčítanie obyvateľstva a zistila, že Číňanov je podstatne viac než čakali. Rýchlosť rastu populácie bola dlhodobo neudržateľná. Táto politika platila s prestávkami až do začiatku druhého desaťročia 21. storočia. Rast populácie už viac nebol nekontrolovateľne rýchly. Čína sa vymanila z pozície najľudnatejšej krajiny sveta, predbehla ju India. Lenže kým indickej ceste sa Čína úspešne vyhla, nechtiac sa vydala cestou japonskou. Populácia začala rýchlo starnúť. To sa dalo predpokladať, lenže čo sa nepredpokladalo je, že ľudia prestanú mať pod veľkým sociálnym tlakom záujem vychovávať deti. A tak začala spoločnosť starnúť podstatne rýchlejšie, než sa čakalo.

Život v čínskych mestách kladie na ľudí tak vysoké nároky, že aj jedno dieťa je pre mnohých príliš drahý luxus. Dokonca sa celou spoločnosťou šíri trend „Dingke" - bezdetných manželstiev. A aj keď niekto dieťa má, stačí to jedno. Dve deti nechce nikto. Mnohodetné rodiny v Európe preto Číňanov stále trochu udivujú.

Na druhej strane je čínska spoločnosť v štádiu veľkého konzumu. Číňania majú radi nové veci. A jednu vec, ktorá je u nás veľmi populárna, by sme v Číne hľadali ťažko. Obchody s tovarom z druhej ruky, takzvané secondhandy. Možno by sme niečo našli, ale naša záľuba v sekáčoch je pre Číňanov jedným veľkým otáznikom a tu sú veľmi okrajovou záležitosťou.

Pre nás je nakupovanie v sekáčoch o ekológii a o udržateľnosti. Tento trend do Číny ešte neprišiel. Číňania neradi kupujú veci z druhej ruky. Tu je to stále symbol chudoby, nie ekologického zmýšľania. Ak sa tomu dá vyhnúť, vyhnú sa tomu. Číňania majú dokonca úplne opačný extrém. Chcú, aby ich veci vyzerali ako nové čo najdlhšie, a preto ich napríklad starší a tradičnejší Číňania ani nevybalia. Už niekoľkokrát sa mi stalo, že sme sedeli u niekoho na pohovke, ktorá bola stále zabalená v igelite. Alebo som sedel v aute, ktorého sedadlá neboli odbalené. Či pozeral, televízor ktorý mal na sebe stále ochranu fóliu. A dokonca som zažil aj kuchyňu, kde bola celá trúba zabalená v igelite aj rok po kúpe. Číňania totiž veľmi nepečú, daná domácnosť si ju kúpila čisto ako symbol statusu, avšak chceli, aby stále vyzerala ako nová. A tak ju ani neodbalili. Toto sú samozrejme extrémy, ktoré nájdeme najmä v menších mestách. Veď pred pár rokmi bol podobný prístup normálny aj u nás, ale dnes to už takmer nevidieť. A aj Čína sa mení a modernizuje. Popravde oveľa rýchlejšie ako Európa, takže kým dnes je v Európe stále veľa vecí, ktoré by si v Číne len želali, je možné, že sa to o pár rokov môže ľahko obrátiť.

Skryť Zatvoriť reklamu