A v spojení je s nami generálporučík vo výslužbe Pavel Macko. Vítajte. Dobrý večer.
Dobrý večer želám.
Tak rozoberieme spolu obidve schôdzky v Ženeve. Najprv teda poďme na tie dvojdňové trojstranné rokovania o ukončení vojny na Ukrajine. Očakávate od nich nejaký zásadný prielom, ku ktorému zatiaľ skrátka pri tých predchádzajúcich jednaniach nedošlo? Stane sa to teraz v Ženeve?
Úplne úprimne neočakávam nejaký zásadný prelom. Napriek tomu sú tie rokovania dôležité. Ale treba povedať, že sme tu mali dve kolá rokovaní v Abu Dhabi, kde síce pokročili, kde bolo dobré aj to, že tie rokovania dostali nejaký formát a nejakú štruktúru, kde sú vlastne viaceré pracovné skupiny pre rôzne oblasti. Je dobré, že v oboch delegáciách sú ľudia, ktorí majú vojenský background, či už to bol, nemyslím tam Kyrila Budanova ako bývalého šéfa tej rozviedky GUR, ale myslím tým aj náčelníka štábu z Ukrajiny a šéfa GRU z Ruskej federácie. Boli tam ekonomická zložka a všeobecne politická zložka v týchto rokovaniach. Podstatné však je to, že tie kľúčové veci, ktoré bránia akémukoľvek uzavretiu dohôd sú: po prvé Rusko neakceptuje akékoľvek bezpečnostné záruky zo Západu a akýkoľvek vplyv Západu alebo pomoc Západu na Ukrajine po prípadnom uzavretí mierových dohôd. Po druhé, Rusko má veľké územné požiadavky a po tretie Rusko má aj požiadavky na zmenu politického režimu na Ukrajine a dokonca aj požiadavky na ďalšie zásadné geopolitické ústupky od Západu, v Európe a vo všeobecnosti vo vzťahu k Rusku. Toto je ešte navyše podčiarknuté tými súčasnými vyjadreniami ruskej reprezentácie, keď už 14. januára na verejnom zhromaždení predstavitelia režimu a Putin naznačili, že majú viac než tie územné požiadavky, než formálne uznanie tých štyroch nelegálne anektovaných oblastí, ale že by vlastne mali záujem aj o ďalšie oblasti. Následne to Lavrov upresnił, že by mali záujem aj o Charkovskú oblasť, o Dnipropetrovskú oblasť, o Odeskú oblasť a tým pádom aj o Mykolajev a Cherson a to je niečo, čo je úplne mimo rámec. A navyše Rusi zvyšujú ďalšie požiadavky. Najnovšie vyjadrenia z 9. a 10. februára a zo 14. februára dokonca idú ešte ďalej, kde Rusko jednoznačne v podstate signalizuje, že má záujem na takom riešení, čo by znamenalo de facto absolútnu kapituláciu Ukrajiny. Ten vzor sa dá možno v histórii nájsť len v súvislosti s postupom nacistického Nemecka, keď vlastne dnešná rétorika Ruska hovorí o tom, že chce proruskú a priateľskú Ukrajinu, de facto nejaký ruský protektorát, kde by Rusi rozhodovali o tom, čo bude v tom okliešenom zvyšku Ukrajiny. A toto sú takisto problémy a takisto neprekonateľné rozpory v tom videní budúceho možného usporiadania. TIe podľa môjho názoru povedú k tomu, že sice budú rokovať o nejakých drobných detailoch a tých postranne veciach mierových dohôd, ale zasekne sa to práve na týchto tvrdých požiadavkách. A výmena v samotnom čele delegácie tým, že prichádza opäť Medinsky naznačuje túto jastrabiu pozíciu Ruska, ktorá zrejme bude predurčovať potom aj výsledky týchto rokovaní.
Takže čo to znamená, že Rusko hrá o čas, že zdržuje?
Jednoznačne Rusko sa zatiaľ cíti v tej pozícii, že má stále v rukách tromfy. Zvyšuje svoje stávky a vlastne akýkoľvek ústupok alebo snahu o ústretový krok, či už zo strany Ukrajiny alebo Spojených štátov ako sponzora týchto rokovaní a zároveň podporovateľa Ukrajiny si vysvetľuje ako nejednotu a slabosť a tým pádom zvyšuje svoje stávky a systematicky útočí na Ukrajinu. Snaží sa využiť maximálny ekonomický, vojenský a psychologický tlak. Predsa len stále tá zima vrcholí na Ukrajine a masívne energetické útoky na energetické zariadenia majú efekt. Zelensky potvrdil cez víkend počas Mníchovskej bezpečnostnej konferencie, že prakticky každá jedna elektráreň na Ukrajine je zasiahnutá nejakým spôsobom a poškodená. Rusi v tomto pokračujú a budú pokračovať aj na fronte. Aj keď tam vidíme, že Ukrajinci majú nejaké čiastočné taktické úspechy na rozhraní Záporožskej, Doneckej a Dnipropetrovskej oblasti, Rusi stále majú ten pocit, že tímto oddiaľovaním možného riešenia toho konfliktu môžu získať viac a že vojensky aj keď veľmi pomaly a za cenu vysokých obetí postupujú, tak momentálne Rusi stále budú tlačiť na to, aby získali čo najviac z možnej dohody. Navyše odmietanie bezpečnostných záruk dáva možnosť do blízkej budúcnosti zopakovať takúto agresiu a pokúsiť sa dotiahnuť to do konca. To znamená, toto všetko je výsledok ruských ambícií, ktoré možno presahujú ich reálne možnosti a schopnosti, ale zatiaľ vidia, že to umožňuje udržiavať určitú nejednotu v podpore Ukrajiny. Vidíme, že Európa nemá dostatočnú kapacitu - je váhavá - a Spojené štáty tiež menia vlastne tie svoje prístupy k podpore Ukrajiny a k tlaku na Rusko každú chvíľu. Rusko v tomto cíti nejakú šancu, že takýmto naťahovaním a čiastočnými ústupkami a potom znovu zvyšovaním stávok vlastne môže naťahovať čas a nahlodávať tú jednotu alebo ten postoj Ukrajiny a jej spojencov a podporovateľov.
Washington chce podľa Volodymyra Zelenského ukončiť vojnu do júna. Podobné deadliny, ako už ste naznačili, sme v rôznych vyhláseniach počuli, no bez výsledku. Môže sa to tentoraz americkej administratíve podariť a tiež predovšetkým ako? Pretože Zelenskyj hovoril o tom, že Američania chcú vyvinúť na ukrajinskú i ruskú stranu tlak. Tak o čo by mohlo ísť? K akému tlaku ešte Biely dom nesiahol?
Tu je treba začať možno od toho konca, že tento termín je daný vnútornou politikou Spojených štátov, pretože majú midterm elections alebo teda tie čiastkové voľby do amerického kongresu. A zatiaľ to vyzerá tak, že tá podpora pre Republikánsku stranu je pomerne malá a že by teda administratíva Donalda Trumpa mohla stratiť väčšinu nielen v Senáte, ale dokonca aj v dolnej komore, to znamená v Snemovni reprezentantov. Tým pádom by sa tá možnosť takej tej suverénnej vlády súčasnej administratívy výrazne obmedzila. Kongres by mohol začať blokovať mnohé kroky prezidenta Trumpa. To znamená, ak hovorí o tomto termíne, nie je to vôbec nejaká snaha za každú cenu ukončiť konflikt v prospech Ukrajincov alebo Rusov. Jednoducho Donald Trump chce predstaviť nejaký výsledok. Pokiaľ ide o tie možnosti nátlaku a nástroje, no tak už sme videli vlastne celé spektrum. Najprv to po nástupe americkej administratívy skúsil na Ukrajinu v tej povestnej diskusii v oválnej pracovni, ktorá bola ešte pred samotným rokovaním a de facto ukončila rokovanie. Trump zatlačil na Ukrajinu a povedal, že nemá karty, chcel dosiahnuť rýchly výsledok, to sa nepodarilo. Potom sme videli sériu rôznych ústupkov, nátlakov, ultimát. Videli sme, že na Aljaške Trump myslel, že dosiahol nejakú dohodu s Ruskom, ale de facto dal Putinovi len legitimitu a dal mu pódium a červený koberec. Ten to zneužil. Potom prišli tvrdé alebo požiadavky na tvrdé ropné sankcie. Nakoniec je schválený v americkom kongrese zákon. Vidíme, že Spojené štáty začali zabavovať tankery tej tieňovej flotily. To znamená, toto je zrejme cesta, ktorou ak by Spojené štáty chceli, tak môžu zatlačiť na Rusko. Ale úprimne si myslím, že pokiaľ dôjde k takémuto urovnaniu alebo aspoň zastaveniu bojov do júna, tak to nebude výlučne výsledkom amerického tlaku, ale skôr to bude kombináciou viacerých faktorov, kde aj ten americký tlak, ale aj pokračujúce sankcie a zhoršujúce sa podmienky pre ruskú ekonomiku a pre ropný export by mohli viesť k takej situácii, že Rusko by sa dostalo do bodu, kde by už videlo, že nemá možnosť viac získať a s určitou mierou frustrácie by pristúpili na nejaké rokovania. Je to menej než 50 percent pravdepodobnosť, že sa také niečo stane. Samozrejme môže prísť aj nejaký náhly zlom, zvrat, niečo ako kolaps na jednej alebo druhej strane, lebo my naozaj nevieme do hĺbky aj to Rusko, ktoré sa stále tvári, že má navrch a chce získať viac, že ako je na tom reáln. Tie silácke reči a toto zvyšovanie stávok môže byť aj vyjednávacia taktika, ktorá má prekryť to, že Rusko nie je na tom až tak dobre, ako to snaží prezentovať navonok.
Poďme k tým druhým jednaniam v Ženeve. Začne tiež druhé kolo nepriamych jadrových rozhovorov medzi Iránom a USA. Izraelský premiér Benjamin Netanjahu v tomto smere oznámil Donaldovi Trumpovi, že prípadná jadrová dohoda musí zahŕňať zo strany Iránu zastavenie procesu obohacovania uránu a tiež demontáž celej iránskej jadrovej infraštruktúry. Je to podľa vás niečo, na čo Teherán pristúpi?
Ťažko povedať, ale pravdepodobne nie. Vidíme, že tá predchádzajúca jadrová dohoda, od ktorej Spojené štáty odstúpili, mala aj v tom videní Donalda Trumpa a jeho administratívy nejaké medzery. Momentálne je to tak, že Donald Trump presadzuje tú víziu absolútneho zákazu akéhokoľvek obohacovania uránu. To je niečo, čo bude odmietané, pretože Irán bude namietať, že je pripravený sa vzdať vojenského programu, ale že sa nemôže vzdať toho civilného programu, ktorý je životne dôležitý pre jeho energetický systém. Irán čelí mnohým problémom. Má síce ropu, ktorá je pod embargom a kupuje ju prakticky len Čína, ale na druhej strane má obrovské problémy s vodnými zdrojmi, má veľké ekonomické problémy. Videli sme masívnu vlnu nepokojov, ktoré boli pôvodne spôsobené skôr ekonomickými problémami a následne prišla až tá politická frustrácia. Irán momentálne vykonáva vojenské cvičenia v Hormuzskom prielive a naznačuje, že v prípade eskalácie by mohol klásť aj ozbrojený odpor alebo sa pokúsiť rozšíriť alebo vyvolať konflikt v širšej oblasti Perzského zálivu. To by samozrejme skomplikovalo celosvetový obchod s ropnými produktmi a s kvapalným plynom. Takže pri týchto rokovaniach budú zložité vyjednávania. Momentálne to ale nevyzerá, že by malo rokovanie dospieť k nejakej rýchlej dohode. Asi tak sa to zasekne práve na tom, že Irán nebude ochotný pristúpiť na také ultimatívne požiadavky, ktoré by ho úplne zbavili akejkoľvek kontroly nad svojím jadrovým programom, vrátane toho energetického jadrového programu. Spojené štáty budú zvyšovať ten tlak, lebo Trump tiež nemôže vlastne prijať len tak nejakú čiastočnú dohodu. Navyše v Kongrese Spojených štátov v súvislosti s predchádzajúcou dohodou je aj prijatý zákon. A tým pádom takú jadrovú dohodu by musel Trump predložiť do Kongresu na schválenie a tam sú tiež názory rôzne a skôr prevládajú názory na tvrdú politiku voči Iránu, čo sa týka kontroly jeho jadrových zariadení.
Hovoril generálporučík vo výslužbe Pavel Macko. Ďakujem veľmi pekne za váš čas a za váš komentár a prajem pokiaľ možno pokojnú noc.
Ďakujem za pozvanie a takisto príjemný večer.
