Bolo to už v poradí druhé stretnutie na ministerstve vnútra a zúčastnil som sa ho ako jeden z autorov hromadnej pripomienky k novele zákona o policajnom zbore. Prvého sa zúčastnili úradnici rezortu, ktorých som spoznal už v minulosti a ktorí svojou profesionalitou a ľudskosťou robia štátnej správe dobré meno. Debata s nimi bola vecná a konštruktívna. No pri niektorých našich výhradách museli len pokrčiť ramenami s konštatovaním, že to bude predmetom politického rozhodnutia.
Ministerka si na nás vyčlenila čas v polovici augusta, na samom konci pripomienkového konania k novele. Ani horúce letné predpoludnie neubralo budove ministerstva nič na nevábnom moskovskom dojme, ktorým pôsobí, hoc postavená za prvej republiky. Po krátkom čakaní sa vo dverách zasadačky objavila ministerka a policajný prezident. D. Saková nás privítala s úsmevom, M. Lučanský v duchu tradície svojho predchodcu - v tričku. Úsmev na ministerkinej tvári vydržal, pokým sme preberali iné pripomienky ako tie, ktoré sa týkali systému voľby a odvolávania policajného prezidenta.
Naše výhrady sa týkali zloženia výberovej komisie, v ktorej podľa ministerského návrhu mali byť len zástupcovia vlády a ľudia od vládnej moci závislí. Nemožno hovoriť o nadstraníckom policajnom prezidentovi, ak by ho vyberala takáto komisia. Preto sme navrhovali, aby v nej boli aj členovia menovaní prezidentom a ombudsmankou. Naše výhrady sa týkali spôsobu odvolávania šéfa policajtov, kde sa podľa návrhu vyžaduje súhlas trojpätinovej väčšiny parlamentného výboru pre obranu a bezpečnosť. Čo znamená, že ak by sa aj po voľbách zmenila vláda, bez hlasov poslancov Smer-u a SNS zrejme nebude možné odvolať policajného prezidenta, ktorého si budúci rok ministerka D. Saková (a Robert Kaliňák) vyberie. Naše výhrady sa týkali skutočnosti, že do výberu sa nebude môcť prihlásiť čestný a schopný človek, ktorý zo zboru odišiel pred polrokom či skôr.
Ústretoví sme boli už dosť
Keď sme sa dostali k týmto a ďalším neuralgickým bodom, na druhej strane stola som uvidel kamenné tváre. Úsmevy zmizli, nastalo ticho. Arogantné ticho. Ministerka s policajným prezidentom sa najprv tvárili, že im ani nestojíme za to, aby reagovali na naše pripomienky a vysvetlili nám, prečo ich neprijmú. Sedel som už za jedným stolom s R. Ficom, šarmom ochotníckeho herca si ma raz dávno pokúšal získať R. Kaliňák. Ale až na tomto stretnutí som mal prvýkrát pocit, že oproti mne sedia zástupcovia mafie. Nedalo sa ubrániť dojmu, že plnia pokyn - schváliť zákon, ktorý bude vyhovovať záujmom ich politických šéfov.
Keď už to mlčanie začínalo byť trápne, policajný prezident začal niektoré ustanovenia novely obhajovať tým, že si to tak priali policajní odborári. Z ministerky v jednom momente vypadlo, že ústretoví boli už dosť.
Šanca, že vládu aj vďaka tlaku námestí dotlačíme k odpolitizovaniu polície, bola od začiatku malá. Ale spolu s ostatnými som ešte ako riaditeľ protikorupčnej neziskovky považoval za svoju psiu povinnosť pokúsiť sa o to. Nevyšlo. Tlak vyprchal, vláda prestala skrývať, že nemá charakter a chce pokračovať v únose štátu. Minulý týždeň novelu odobrila a ak prejde aj parlamentom, politizácia slovenskej polície bude pokračovať. Nové kozmetické úpravy v zákone tomu nezabránia.
Zopakujem aj to, čo som tvrdil vždy: v slovenskej polícii pracuje nemálo poctivých profesionálov. Vďaka čomu sa podarilo dolapiť vrahov Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. To však neznamená, že sa prestaneme zaoberať jej fungovaním. Dôvodov na to je stále viac než dosť.
Pavel SIBYLA
Progresívne Slovensko
Viac mojich postrehov nájdete na Facebooku alebo sa prihláste na odber newslettra.