Pán Havran,
hovoriť pravdu a postaviť sa k veci čelom nie je bigotnosť. Je to znak civilizovanej spoločnosti. A netreba chodiť ani do zahraničia – stačí sa pozrieť na to, ako sa robila krízová komunikácia v Petržalke.
Viete, prečo sú na politikov kladené vyššie nároky? Pretože práve oni nastavujú formálne aj neformálne pravidlá. Ja od nikoho nežiadam, aby sa vzdal svojej stoličky. Žiadam len, aby sa k veciam stavali zodpovedne.
Perfekcionizmus je choroba duše. Je normálne robiť chyby. Ba práve naopak! Bez chýb by neexistovali objavy. Pre ľudské ego, aj pre zdravý egoizmus, je priznanie chyby bolestivé, pretože sa prirodzene máme radi. Práve prax a poučenie z vlastných chýb nás však posúvajú ďalej. Rast často prichádza cez bolesť.
Lenže o to tu nejde.
Nemôžeme prijať predstavu, že kradnúť verejné peniaze „v menšom“ je akceptovateľné. Nie je akceptovateľné ani vtedy, ak ide o jediný cent. Menšie zlo je stále len zlo.
Mimochodom, bigotnosť spájaná s koncom Procházkovej politickej kariéry je predsa o niečom inom. Procházka jednoducho uletel, uveril vo vlastnú výnimočnosť a – na rozdiel od iných – to aj ukázal navonok.
Pán Havran,
nie som žiadna bigotná moralistka. Robím množstvo chýb a nehrám sa na hrdinku. No práve tým, že vnútorne neakceptujeme zlo, dokážeme okamžite podniknúť kroky k náprave. Ak sa spraví chyba, už z akýchkoľvek dôvodov, treba sa k nej postaviť. To znamená vedieť sa ospravedlniť a urobiť všetko preto, aby sa daná vec neopakovala.
Tento jednoduchý princíp je základom kultúry, procesov a praktík úspešných organizácií.
Et voilà! Je rok 2026. Kedy sa konečne dočkáme tej vysokej politickej kultúry, po ktorej tak voláme? Naozaj sa musíme cykliť v mantrách a naratívoch, ktoré zahmlievajú realitu? Realitu, v ktorej sa slovenskí politici nevedia postaviť k veciam čelom a prijať zodpovednosť?
Veď nikto nechce mesiášov.
Chceme zručných rečníkov, ktorí namiesto manipulácií, virálov a výkrikov presviedčajú argumentmi, osobným príbehom a poctivou prípravou. Lídrov, z ktorých máme pocit, že už samotným vystupovaním prejavujú základnú slušnosť a úctu voči ľuďom, ktorí ich platia zo svojich daní.
Chceme vedieť a vidieť, že títo ľudia rozumejú svojej roli a v rámci svojich možností na sebe pracujú.
Nikto neočakáva, že hotoví a pripravení politici spadnú z neba, akosi out of the blue. Bolo by však dôveryhodné vidieť, že sa o to aspoň snažia.
Viete, čo je kľúčové? Pokora a otvorenosť. Obyčajná práca na sebe samom a teda aj rast cez bolesť. Práca na témach, ktoré majú prinášať, aj na politickom systéme, ktorý majú svojou činnosťou zlepšovať.
To znamená vedieť sa otvoriť spätnej väzbe a neuchyľovať sa k automatickému porovnávaniu s Ficovým politickým kmeňom.
Argument, že „tí druhí sú horší“, nie je obhajoba. Je to len tribalizmus prezlečený za politický postoj.
Áno, politici sú ľudia, nie mesiáši. No práve preto musí byť minimálnym štandardom schopnosť niesť zodpovednosť a priznať chybu.
Veď aj za to sú platení z našich daní.
A úprimne – bolo by fajn, keby to bolo aj vidieť.
V roku 2026 to naozaj nie je raketová veda. Vrátiť politiku k základom je síce výzva, ale možno práve v tomto by sme mohli byť novým európskym tigrom. Nemusíme letieť na Mesiac.
Treba sa začať pýtať úplne základnú a pre niekoho možno nepríjemnú otázku:
Za čo vlastne ľudia platia dane?
