*
"Čo sa to deje??" s prekvapením a jemnou hrôzou zisťoval mladý Zručňák. "Ako je toto možné? Som si úplne istý, že som všetko spravil správne bez jedinej chyby tak prečo?" zúfale pokračoval a s pribúdajúcim zúfalstvom ďalej zisťoval, že ho telo vlastne vôbec nepočúva, akoby ho ani len nemal a do toho znovu započul to otravné "Halóó...". S týmto pocitom sa ešte pár sekúnd pokúšal zmietať, aj keď zmietanie sa, keď vás vlastné telo neberie do úvahy bola v tom čase čisto metaforická záležitosť, až napokon usúdil, že v kľude zopakuje celý postup. Oči opäť zatvoril a nachvíľu sa jasnejšie započúval do okolitých zvukov. Mladý Zručňák mal celkom vyvinuté zmysly len momentálne mal pocit, že sú buď vypnuté alebo sú len v štádiu "áno, o päť minút som tam...". Napriek tomu však započul o niečo viac ako naposledy - jemné bzučanie. Toto bzučanie bolo takmer nerozoznateľné od ticha s tým rozdielom, že ticho nebzučalo, dokonca ani len trošičku a v tom počul rozdiel. Lenže toto bzučanie bol jednoliaty tón tak jemný, že čokoládový krém cukrára Čoklu by mohol závidieť a to je už iný kompliment! Mladý Zručnák opäť, tento krát pomalšie, otvoril oči a nespanikáril. Pozeral do tmy, ktorá sa však akoby jemne vlnila a vibrovala. Už si pomaly začínal myslieť, že ho opustil zrak keď sa mu z tmy zabodol priamo do oka zblúdený slnečný lúč. Bol to síce len záblesk slnečnej kopije no mladý Zručňák začal tušiť o čo tu asi ide.
"MUCHY!" zakričal z plného hrdla a prúdiaci vzduch mu baranidlovým spôsobom prerazil cestu cez stádo múch tak, že svetlo mu opäť dodalo vidiace schopnosti. Nie však na dlho. Muchy sa opäť sformovali okolo jeho hlavy a znovu ho zahalila tma.
"Halóó?" ozvalo sa z okolnej tmy.
"Počkať, to celý čas na mňa hovoria muchy?"
"Halóóóó!" tma neprestávala žadoniť o vypočutie alebo odpoveď.
"Veď ja vás počúvam," musel priznať mladý Zručňák, aj keď vieme, že moc na výber veru nemal. "Len musíte pokračovať konštruktívne, zmysluplne! Ja vám nedokážem odpovedať iným spôsobom ako ľudskou rečou. Asi po mne chcete aby som odpovedal vašou rečou, aj keď naozaj netuším ako ste sa vy dokázali naučiť čo i len slovo z našej, ale ja naozaj vašu reč neovládam," posťažoval si a dúfal, že z toho pochopia aspoň niečo, alebo aspoň ten základný bod a to, že im nerozumie. Samozrejme sa to minulo účinku a jemne sa pohybujúca tma stále stála na tom istom mieste, okolo Zručňákovej hlavy. A on mal toho už akurát dosť. Nevedel čo tam robí, nevedel ako sa tam dostal a hlavne ani nevedel kde to tam v vlastne je. K tomu všetkému pravdepodobne ležal niekde na lúke a jeho telo odmietalo preukázať poslušnosť a lebedilo si niekde s cigaretou v ruke a s nohami v lavóre s teplou vodou. Bola to naozaj bezradná situácia, no ako v lavóre teplá voda chladla, nohám sa už pomaly prestávalo chcieť nič nerobiť a rozmáčať sa vo vlažnej vode. Kto má rád vlažnú vodu? Tá je predsa asi najnepríjemnejšia. Keď si chce človek niečo upiecť, nebude to opekať na vlažnom ohni a nebude potom predsa jesť vlažný kus žvanca ale spraví si to na ohni teplom a kus žvanca tiež zje teda teplý. To isté si hovorili aj nohy mladého Zručňáka namočené vo vlažnej vode a začali sa poberať z imaginárneho sveta odpočinku a nezáujmu. A mladý Zručnák to začínal cítiť.
"Dobre mušky moje. Ja som si tu poležal a oddýchol ale netuším prečo. Nečakám však, že mi to prezradíte pretože mám pocit, že naša konverzácia sa príliš nestretla s úspechom a tak aj keď sme nevykročili tou správnou nohou do nášho vzťahu, vám teraz budem musieť dať zbohom. Ak by ste však mali záujem mi niečo ešte pred mojim odchodom povedať, ešte pár chvíľ si tu poležím. Nebude to však dlho, začína mi byť totižto zima ma kríže," skúšal apelovať.
"Halóóó?" zaznelo tento krát trošku smutnejšie a s výčitkami.
Akonáhle odznelo posledné ó, hnev vytrhol čľápajúce sa nohy z lavóra a mladý Zručňák vybehol cez stádo múch po lúkach Zvlnených Novín do Celku. Muchy ešte predtým než sa pobrali ďalej sa zapozerali na miesto kde pred tým mladý Zručňák ležal a neprestávali sa čudovať. Z vyležanej trávy začali okamžite vyrastať zlaté kvietky s ligotavou žiarou a osvetľovali stádo, pomedzi ne zo zeme pučali huby farieb a rozmerov aké svet ešte nevidel - azúrovo modré kuriatka veľké ako trollia ruka, nepoznané huby dúhových farieb, do jednej sa krásne leskli a svetielkovali a všetky boli uložene na krásnej podstielke tvorenej tým najjemnejším machom na celom Celku.
*
Krava Kurmia to celé sledovala s odstupom a v konečnom dôsledku bola dosť sklamaná. Po dlhých rokoch nazbierala odvahu a pokúsila sa po prvýkrát nadviazať kontakt s človekom a on si tam niečo mrmle so stádom múch. Bola z toho smutná, ba priam až znechutená a tak opovrženeckým gestom pohodila hlavou, otočila sa opačným smerom a nechala sa štekliť tými srandovnými vecami zo zeme čo sa dajú žrať.
