Norman Tebbit, známy britský konzervatívec, politik, bývalý predseda anglickej Konzervatívnej politickej strany
, uverejnil dva články na svojom blogu o nesúlade anglickej suverenity s ostatnými európskymi štátmi. Zohrával dôležitú úlohu vo vláde Margharet Thatcher a osobne participoval v prístupových rokovaniach Anglicka do Európskeho spoločenstva v roku 1972.
Vo svojom prvom článku sa zameriava na stratu suverenity. Kladie si otázku, či po čiastočnom odovzdaní suverenity nadnárodnému spoločenstvu prostredníctvom členstva, je suverenita štátu zachovaná za samotného predpokladu, že parlament má v dispozícii kedykoľvek toto rozhodnutie odvolať? Či toto právo, ktoré je prakticky nevyužívané, má dnes schopnosť presvedčiť? Zmienil sa aj o obave z transformácie Európskej únie v republiku.
Údajne sa jeho prointegračný postoj obrátil o 180 stupňov za čias ministrovania v momente, kedy si uvedomil, že prvky spoločnej histórie a kultúry, ktoré v počiatkoch Spoločenstva formovali európske inštitúcie, boli/sú značne odlišné, ba dokonca nevraživé voči tým, ktoré formovali tie britské. Okrem citácie Enocha Powella, že Európa nikdy nebude demokraciou, pretože nemá európsky demos , zakončil svoj článok priznaním osobného obdivu Alfréda Veľkého, anglosaského panovníka, ktorý v 9. storočí úspešne a hrdinsky bránil kráľovstvo pred nepriateľskými Vikingami. Ktovie, koho by tí Vikingovia reprezentovali dnes, ak by sa Alfréd dožil európskej integrácie?
Približne 400 diskusných príspevkov k prvému článku ešte v deň zverejnenia, ho pravdepodobne inšpirovali k názvu druhého článku „ Británia a EÚ: čas na rozvod ". Rozviedol jeho argumentáciu o nekompatibilite „britskej európskej histórie“ s „európskou históriou ostatných krajín“. Tebbitova historická analýza sa začína v dobe ľadovej, cez usídlenie cudzích národov na britskom ostrove, ktoré si osvojili históriu a kultúru Anglicka a Angličanov a končí sa vysvetlením skutočného prameňa slobodných žien, mužov a občianskych slobôd. Údajne zbytok európskych kolegov síce požíva rovnaké práva, avšak tieto práva majú svoj pôvod v ústavách a zákonoch. Nárok na slobodu prejavu Nemca a Francúza je udelený zákonom a zákon stanoví hranice tejto slobody, kdežto v ich „Kráľovstve“ táto Bohom daná sloboda je udelená angličanke a angličanovi narodením.
Som zvedavý, ako by sa 2-3 storočia dozadu anglickí plebejci slobodne prechádzali po krajine, keby zdvihli prst voči anglickej aristokracii a monarchom. Krajina, ktorá priznala volebné právo ženám až po roku 1918, aj to za podmienok, že žena mala minimálne 28 rokov a jej muž disponoval miestnym volebným právom, odvodeným od jeho vlastníctva. Nie je volebné právo úzko späté s právom na vyjadrenie politického názoru a tým aj právom na slobodný prejav?
Pán Tebbit čo hovoríte na anglické libel law (právo na ochranu proti ohováraniu/urážaniu v písomnej forme), ktoré je prekliatím života novinárov a postupom času čoraz viac zlovestným a desivým fenoménom. „Zákon“, ktorý uvaľuje bremeno dôkazu na zažalovaného, čiže človeka, ktorý vyjadril svoj názor. Je povinný svoje tvrdenie dokázať pred súdom, pričom v ostatných krajinách sa musí preukázať aj zlý úmysel . Často zneužívaný veľkými spoločnosťami, žalujúce drobných vedcov a odborných lekárov, ktorí spochybnili ich výrobky vychádzajúc z praxe. Neboli schopní čeliť priam nevyčerpateľným prostriedkom mocných spoločností a súdne spory pochopiteľne prehrali, i keď ich tvrdenia mali hlavu a pätu.
Ste vy tam v krajine dažďov skutočne takí odlišní? Alebo potrebujete mať aspoň pocit, že tomu tak je? Jeden rozdiel skutočne máte – jazdu v ľavom pruhu.
Júnové voľby
Súčasný líder britských konzervatívcov David Cameron sa nikdy netajil svojou neľútostnou kritikou voči Európskej únii. Ako odporca Lisabonskej zmluvy osobne zaslal dopis Václavovi Klausovi, aby sa posnažil zdržať ratifikáciu až do času volieb v Anglicku a v prípade ak sa dostane k moci, vypíše o reformnej zmluve referendum, čím by ju s vysokou pravdepodobnosťou pochoval. Prvý pokus nevyšiel, no nejedná sa ani zďaleka o posledný. Čerstvé prieskumy verejnej mienky priznávajú konzervatívcom v júnových voľbách takmer istú výhru vo výške 40% a sám David Cameron má podporu v rozmedzí 42% až 58% na post premiéra.
Cameron zatiaľ výslovne nedeklaroval vystúpenie z EÚ, no mnoho z jeho prejavov v prospech decentralizácie inštitucionálnej právomoci Únie tomu nasvedčuje. Vypísanie celoštátneho referenda o vystúpení Veľkej Británie z EÚ by bolo logickým a charakteristickým predvolebným sľubom konzervatívnych politikov. Podpora anglického ľudu o vystúpení je všeobecne známa a stačí si zobrať ako vzorku prevládajúce nadšenie diskutujúcich pod Tebbitovými článkami. Ešte pred tým by sa možno mal pán Cameron spýtať Škótov , aký majú názor na témy decentralizácie a suverenity národa.
Anglicko sa takisto hrdí najväčším počtom opt-outov z právomocí európskej legislatívy. (Opt-out bol napríklad prisľúbený aj Českej republike z pôsobnosti Charty základných práv EÚ, ktorú vyjednal Václav Klaus za jeho podpis na dokončenie ratifikácie reformnej zmluvy.)
Právny stav vystúpenia členského štátu z Európskej únie
Lisabonská zmluva po prvý krát ustanovuje formálne podmienky pre vystúpenie členského štátu z EÚ. V zmysle článku 50 Zmluvy o európskej únii sa môže každý členský štát rozhodnúť vystúpiť z Únie v súlade so svojimi ústavnými požiadavkami. Po oznámení tejto skutočnosti Európskej rade sa uzavrie dohoda o vystúpení, po odsúhlasení kvalifikovanej väčšiny v Rade, spoločne so súhlasom Európskeho parlamentu.
Britskí konzervatívci majú svojich kolegov a spojencov v mladej, novo založenej politickej frakcii Európskych konzervatívcov a reformistov. Určite by sa jednalo o zaujímavú „podívanú“, ak by politické rokovania na pôde Európskeho parlamentu v situácií vystúpenia členského štátu takého merítka, ako je práve Veľká Británia, viedli k rozporom medzi frakciami a počet hlasov europoslancov by nedosiahol požadované kvórum, čím by Európsky parlament neudelil vyžadovaný súhlas. Z právneho hľadiska by vystúpenie nebolo platné, avšak z politického by to určite nevnímali ako prekážku.
Minimálne si môžeme byť istí tým, že Anglicko má už vyriešené a prijaté ústavné požiadavky potrebné v súvislosti s článkom o vystúpení, rovnako aj s ostatnými potrebnými legislatívnymi vnútroštátnymi úpravami pre uplatnenie výhod Lisabonskej zmluvy, predovšetkým týkajúcich sa účasti národných parlamentov v legislatívnych procedúrach EÚ. Slovensko sa totiž v tomto smere zdržuje na bode mrazu.
