Hneď s pravdou von. O slovenských školách nemám potuchy. Môj prvý a posledný rok učiteľovania na východniarskej dedine mám v pamäti zahmlený nielen vďaka každodennému štamprlíku “dobrého rána”, ktorým pán riaditeľ úspešne predchádzal omrzlinám a úpadku morálky učiteľského zboru, ale aj vďaka dvadsiatim rokom odstupu. Pätnásť z nich som strávila cepovaním londýnskych predškolákov, posledných päť tu z Kolumbie s virtuálnymi tváričkami, učiacimi sa slovenčinu zo všetkých “rohov” zemegule.
Do porovnávania miestnych škôl s tými slovenskými sa teda púšťať nemôžem. Ani do porovnávania všetkých kolumbijských škôl. Chcem písať o tom, čo poznám a čo ma chytilo za srdce: škola môjho dieťaťa.
Keď som pred piatimi rokmi po prvýkrát zanechala svojho vlastného smokliaceho potomka kolumbijskej pani učiteľke, na pleci mi visela guľovnica, nabitá skúsenosťami vysokého kalibru, neskromnými oceneniami typu “Outstanding teacher”, a jagavými diplomami z kurzov typu “Leadership excellence”.
Odzbrojila ma obyčajná ľudskosť. Láska.
Čakala som, že tak ako v Británii, bude moje trojročné dieťa ihneď zaradené do tabuľky hodnotení. Aké má výchovno-vzdelávacie ciele? Čo potrebuje do konca roka dosiahnuť v dvanástich oblastiach učenia? Už začalo čítať? Aké má matematické schopnosti?
Kolumbijské pani učiteľky to nezaujímalo. Objíme Adela plačúceho spolužiaka? Vie sa pozdraviť a poďakovať? Vie sa deliť o hračky? Počká, kým druhé dieťa dorozpráva? Čoho sa bojí a prečo? Po mesiaci si ma zavolali: “Chcem vám niečo povedať. Adela má kamaráta. Je to chlapček s poruchou reči. Hrajú sa celý deň naháňačky a schovávačky. Pomohla mu integrovať sa. Robíte s ňou doma výbornú prácu.” Som v absolútnom šoku.
Čo kultúra, to iný hodnotový rebríček. Človeku sa tu rýchlo poprehadzuje. Priečku “Koľko toho vie” rýchlo vystrieda “Aký je to človek”. O dôležitosti komunity v Kolumbii som sa už rozpisovala v iných blogoch. Stojí na nej všetko. Ľudia žijú v tlupách, v strapcoch hrozna. Pestúnky ani domovy dôchodcov tu nie sú častý fenomén. V kaviarňach vidno na raňajkách šesťdesiatnikov so svojimi staručkými rodičmi. Vozíček, chlebíček, kafíčko... Na veľké sviatky sa zatarasia ulice a susedom pred domom buble v kotli sancocho- ekvivalent gulášu. V nemocničnej izbe spí s vami rodinný príslušník. Nad mŕtvymi sa plače spoločne, kar trvá 9 dní.
S rodičmi Adelkiných spolužiakov máme WhatsApp chat. Oslavujú sa tam narodeniny detí a rodičov. Radí sa, kde sa dá kúpiť ktorá učebnica. Plánujú sa halloweenske párty, na ktorých sa inak distingvovaní právnici, lekári a podnikatelia doobliekajú za monštrá a popíjajú pivko. Teraz v marci plánujeme (podľa doslovného prekladu správy jedného z otcov): "Výskum k nasledujúcej centrálnej otázke: Do akej miery rodičia detí z inštitútu IMDE vyhľadávajú spoločenské podujatia bez prítomnosti svojich potomkov?" Experiment sa uskutoční v piatok v čase od 19.00 do soboty cca 6.00"
Keď Adelkina spolužiačka Alma spadla pred dvoma dňami z koňa, urobila sa za pol dňa zbierka, doniesli sa jej do nemocnice hračky, omaľovánky a koláče. “Adelka už jej poslala video?”, píše mi iná mamička. “Aby sa Almina mama cítila “acompañada” (doslova : sprevádzaná…)
Spomeniem si na nedávnu konverzáciu s kamarátkou na Slovensku. Jej syn začal chodiť do prvej. Ako si zvyká? “Pani učiteľka je prísna, ale vraj “naučí”. Jurko si našiel kamaráta, trávia spolu veľa času, fakt sa majú radi. A pani učiteľka nám povedala na rodičovskom, že "to je až príliš dobré kamarátstvo”. Minule Jurko prišiel s tým, že im povedala, že sú ako siamské dvojčatá. Sú za kamarátstvo kritizovaní.”
Po piatich rokoch v Kolumbii mi je akosi jedno, čo všetko slovenská pani učiteľka Jurka naučí. Je mi smutno z toho, že kamarátstvo nielenže nevidí ako hlavnú devízu... vníma ho ako prekážku v učení. (Len apropo: Moje dieťa má sedem rokov. Číta, píše a obstojne ráta. ) Zisťujem, že za posledných päť rokov som sa vykašľala, tak ako obuvník a jeho bosé deti, na akademické porovnávanie. Dietko v tej a v tej krajine už číta Dostojevského? Rieši exponenciálne rovnice? Dobre preňho! Čím ďalej tým viac rozmýšľam o dôležitosti komunity a ľudskosti. Priamo úmerne s monštróznym rastom umelej inteligencie. Čo iné nám bude v najbližšej budúcnosti treba, aby sme ako druh prežili?
________________________
Na záver, pod čiarou, kvôli objektivite, tu sú všetky “ALE”:
(alias : Money, money, money…)
1. Škola môjho dieťaťa ma stojí viac ako 450 EUR na mesiac. Oveľa viac ako miestna minimálna mzda. Áno, škola sa riadi princípmi talianskeho edukačného systému Reggio Emilia, kde sú cenené záujmy dieťaťa, spolupráca v kolektíve a zážitkové učenie, ale ak ste napríklad slobodný rodič alebo zarábate spomínané minimum, na šľachetné princípy a 10 žiakov na učiteľa môžete zabudnúť.
2. Adelkina škola je sekulárna. Veľa kamarátov má deti v náboženských školách. Sú drahé? Strašne. Deti dosahujú dobré výsledky, ale rodičia sa sťažujú na vedeckú neobjektivitu škôl, na zdĺhavé omše počas vyučovania a ešte zdĺhavejšie domáce úlohy.
3. Zahraničné školy. Sú …(áno, uhádli ste) DVAKRÁT také drahé ako Adelkina škola. Funguje tu niekoľko amerických inštitútov, zopár nemeckých a jedno francúzske lýceum, na ktorom mi učí kamarátka. Je to bizarný svet. Hráte sa na inú krajinu. Učitelia sú Francúzi. Lýceum má absolútne všetko , vrátane učebných osnov, kníh, materiálov na písanie a - teraz sa držte - nábytku, všetko dovezené z Francúzska.
4. Štátne školy. Sú zadarmo. Majú v triede 40 detí, jednu pani učiteľku a tabuľu s kriedou…
Vychádza mi z toho všetkého toto:
1. Prehodnoťme cenu kamarátstva. Potľapkajme potomka po pleci nie za známku. Za to, že objal niekoho, kto to potreboval. Umelá inteligencia sa nám za naše "vedomosti" o pár rokov vysmeje. Objať sa vieme zatiaľ len my navzájom.
2.Ak nám naša škola neocení alebo neponúkne komunitu, vytvorme si ju so susedmi. Navrhujem experiment: "sídliskový gulášik" v piatok v čase od 19.00 do cca 6.00.
