Keď sa ma pred týždňom kolumbijský kamarát opýtal, aké je Slovensko a či sa ho oplatí navštíviť, v hlave sa mi súbežne otvorilo niekoľko škatúľ. Prvé dve idylické: 1. Krásy Slovenska: Tatry, hrady a jaskyne. 2. Detvan: folklór, ovečky, žinčica. (Nám emigrantom sa vizuál v škatuliach rokmi prisládza, ovečky sú priamo úmerne s dĺžkou pobytu mimo domoviny belšie a mäkšie, Tatry skalnatejšie.)
Do tretej škatule, do tej o Slovákoch, mi však v posledných týždňoch začala zatekať mazľavá čľapkanica zo sociálnych médií: Akí to sme, my Slováci? To a tamto rasistické slovo. Tykanie. Homofóbia, dezinformácia, arogancia. Človeku sa plátok po plátku začne odlupovať viera v humanitu ako kostolná omietka zakaždým, keď otvorí komentáre pod príspevkami.
Ako vieru teda obyčajný balík zreštauroval?
Pred rokom mi bratranec napísal správu, že sa nejaká jeho kamarátka chystá na pár dní sem do Kolumbie. Aj s ockom. A že či sa chceme stretnúť. Jasné, hovorím. Že čo mi majú doniesť zo Slovenska. Fidorky, hovorím, strašne mi tu chýbajú. Stretli sme sa teda tu u nás v medellínskom byte piati, aj s mojím manželom a dieťaťom. Pri stole sa hrali karty a pexeso, jedla sa bábovka, pilo kafčo. Tlieskalo sa a výskalo , keď niekto vyhral kolo. Neviem, čo sa nám počas tých pár hodín stalo, ale sformovali sme alianciu na život v štýle Winnetou a Old Shatterhand (scéna spájania krvi v otvorených žilách: „Bratře! Bratře!“). Odišli a my sme sa cítili strašne sami, ako deti lúčiace sa po tábore na konci leta na – pravdepodobne – večnosť.
Skok do včerajška. Na vrátnici balík s pečiatkou zo Slovenskej pošty. Niekoho písmo. Vo vnútri ručne písaný list a krabica Fidoriek. V sekunde sa mi odvinie krátky film o keksoch, ktoré niekto, vlastne cudzí rok po stretnutí dá do vozíka, zabalí, napíše sprievodný list a čaká s nimi v rade na slovenskej pošte. Ovalí ma tá najdetskejšia radosť. Najnaivnejšia viera v človečinu, ktorú si budem pestovať za oknom ako kolumbijskú orchideu a nenechám si ju ničím ohroziť.
Tak, aby ste vedeli, takíto budú odteraz pre mňa Slováci: ľudia kvality ťažkého kalibru, parťáci, čo niekomu ďaleko chcú urobiť radosť len tak „lebo“… Aj keď od stretnutia prejde more času…aj keď sa nikto nepozerá. Uhryzkávajúc jeden z keksíkov, vôňa detstva v podivnom mixe s humbukom papagájov a motoriek, rozmýšľam o tom, ako ľahko človek dovolí anonymovi, šíriacemu na Instagrame špinu, natlačiť sa mu do pozície reprezentanta národa. Hneď a zaraz ho odtiaľ vypískam. S veľmi zámernou, akousi materskou naivitou dúfam, že sa raz na seba pozrie do zrkadla, poospravedlňuje sa a niekto mu raz pošle balík Fidoriek. (Mimochodom, článok fakt nie je výrobcom keksov sponzorovaný, ale keby niečo, moja adresa je:... :) )
MOJI Slováci budú odteraz len reálni ľudia: náhodný okoloidúci, čo vtedy v zime v sekunde zastavil auto a zdvihol moju maminku zo zeme, lebo sa potkla. Susedka, čo jej pomáhala obliecť sa, keď mala ruku v sadre. Ľudia z vedľajšieho domu na Liptove, čo nám pomáhajú roky nezištne a úplne bezdôvodne. Moje kamarátky, čo pri mne stoja v zdraví i v chorobe, dennodenne cez mobil a raz za rok naživo (viete presne, kto ste, holky) a iní ľudia, u ktorých, som si istá, by som mohla o polnoci zazvoniť. A od včera budú v mojej odpovedi na to, akí sú Slováci aj moji chvíľkoví známi, s ktorými nás nadosmrti spojila bábovka a karty.
Ľudia krásni. Autentickí.
A tí vaši?
P. S.
Neviem, ako vy, ale zistila som, že balíky posielam v posledných rokoch len sama sebe z online obchodov. Viem presne, čo v nich bude. Najčistejšia detská radosť veru nie. Môj nový záväzok je posielať škatule iným, takto pekne štýlovo, analógovo a “len tak”: Fidorky a ručne napísaný list.
