Druhý deň nás zobudili námorníci. Po stanovom tábore na korbe nákladného auta sa prevážali a hudbou a spevom budili Funny Fellows. Takýto budíček vždy zlepší náladu, ktorú nedokážu pokaziť ani rady na osobnú hygienu.
Prvý „nápor“ kultúry v podaní hercov Divadla na tahu a ich výbornej (hoci Landovský je Landovský) adaptácie Havlovej jednoaktovky Audience vystriedala záplava najúžasnejších diel svetových operných skladateľov v podaní zborov Royal Choral Society a Opery SND. Bolo fascinujúce počúvať tie nádherné skladby pod holým nebom. A neuveriteľné vidieť tisíce mladých ľudí, ako tlieskajú dielam Verdiho, Orffa, či Prokofjeva. A Suchoňova „Aká si mi krásna“ v podaní anglického zboru bola čerešničkou na najvyberanejšej torte (ja viem, veľa čerešní a tort, ale človek si nepomôže).
Potom prišli na rad trošku ostrejšie špeciality – dvaja zástupcovia stredoeurópskej alternatívnej rockovej scény. Slovenskí Swan Bride sú síce nováčikovia, ale ich vystúpenie bolo na úrovni a plné energie. Ich veľkou výhodou je to, že naživo dokážu znieť takmer ako v štúdiu, čo sa o väčšine domácich interpretov nedá povedať. Bude zaujímavé sledovať ich vývoj a hlavne hľadanie vlastnej cesty mimo tieňa svojich vzorov (ako sú The Cure, ktorých dokonca aj zahrali).
„Děvky“ z The Prostitutes (ako šarmantne to vyslovoval Braňo Jobus štýlom „čítaj ako vidíš“) majú na českej indie scéne štatút hviezd, no na Slovensku hrali prvý krát. Český „Joy Division“ (či Interpol alebo Editors?) určite zaujal. Dočkali sme sa hitov z albumu Get Me Out Of Here i debutovej EP. Ich vystúpenie bolo profesionálne a zároveň uvoľnené, s priestorom pre improvizáciu a pohrávanie sa s formou skladieb. Chlapci, teda vlastne už skôr chlapi, to majú jednoducho „zmáknuté“, nezabudlo sa ani na mimohudobné veci, dali sa kúpiť tričká, odznaky, cédečka... „A vlastně si můžete koupit i nás, protože my jsme obyčejné děvky“, ako sa ponúkol gitarista Martin Destroyer. Kto by odolal ?
Potom prišiel čas na obed a vyberať bolo z čoho. Od slovenskej ľudovej cigánskej až po špeciality ázijskej kuchyne. A samozrejme fantastická káva v stánku Fair Trade.
A potom čakanie na prezidenta. Ale ako sa ukázalo, nielen naňho. Na koncerte The Prostitutes som si všimol Riša Rybníčka (a ako amatérsky paparazzo aj odfotil), ale ani mi nenapadlo, čo sa chystá. Mal som to šťastie a bol som svedkom koncertu neexistujúcej kapely. Bez ladu a skladu prišli, zahrali a zvíťazili. Jediné, čo mi „vadilo“ je to, že z Miša Kaščáka vyrástol príliš milý muž, ktorý akosi nekorešpondoval s mladícky (doslova pubertálne) „nasratými“ pesničkami. Ale neexistujúcej kapele sa to dá odpustiť. A nakoniec prišiel aj prezident...
