Po štvrťhodinke som vstal z mäkkého matraca, do ktorého som za ten týždeň už napevno vryl svoju siluetu. Bol január a tak som sa ešte obliekol do periny a v tomto skafandri som sa vybral smerom k nej. Cestou som našiel papuče, ohlodané tým čoklom, nad ktorým sa predvčerom zľutovala a doviedla ho domov. Ten blcháč systematicky útočil na moje ponožky a topánky, takže som bol donútený chodiť naboso v deravých papučiach.
Môj kabát ležal na stoličke, presne tak, ako som ho tam včera zhodil. Prekutal som všetky vrecká, snažiac sa zistiť, v ktorom z nich som nechal cigarety. V kabáte neboli. Nechal som ich na parapete, áno už si spomínam, nemohol som zaspať, tak som si bol ešte zapáliť. Jemne som stlačil mäkký obal, aby som overil, či v ňom ešte nájdem cigaretu. Bola tam. Posledná.
Otvoril som dvere na balkón. Ovial ma chladný januárový vánok. Ešte stále sedela na balkóne, tak som si k nej prisadol a zapálil si. Zaželali sme si dobré ráno a potom sme len mlčky sedeli. Položila mi hlavu na rameno, potiahla si z mojej Startky a opýtala sa: "Prečo musím každý mesiac počúvať zvuky varovných sirén a po nich kontrastné bitie kostolných zvonov?"
Zaskočila ma. V tak skoré ráno som nebol pripravený odpovedať jej. Vlastne by som nebol schopný odpovedať jej na túto skôr výčitku ako otázku nikdy. Tajne som dúfal, že odpoveď neočakáva.
"A odkiaľ k nám vlastne prehovára Boh? Čoraz viac nadobúdam presvedčenie, že Boh sa skrýva za tie sirény."
Pravdu povediac, radšej by som jej odpovedal nejakou hlúposťou, alebo žartom, než aby si odpovedala sama. Podlomila mi kolená. Premýšľal som, nevedel som, čo jej odpovedať. A možno som aj vedel, ale presviedčal som sám seba, že je to naopak.
Odhodil som ohorok, vzal ju pod perinu a ďalej sme vychutnávali januárovú nedeľu.