Alžírsko je tak trochu cestovateľská záhada. Je to mimoriadne atraktívna krajina hneď v susedstve Európy s nádhernými historickými mestami, zachovanými rímskymi pamiatkami či relatívne dobre dostupnou púšťou. Turistická infraštruktúra je celkom kvalitná pri extrémne nízkych cenách. Ľudia sú veľmi priateľskí a bezpečnosť je v hlavných oblastiach dostatočná. Napriek tomu tu nie sú skoro žiadni cudzinci. Dôvodom je nedávna občianska vojna s islamistami, ktorá spôsobuje problematický imidž bezpečnosti, ale hlavne nie ľahké zabezpečenie vstupného víza. To pre mňa znamená jediné - zaujímavá krajina na preskúmanie. Takže som sa tam v januári 2026 vybral.
Všetky severoalžírske mestá vyzerajú trochu ako staré dobré Francúzsko pred mnohými desiatkami rokov. Bulváry so zašlými rozpadajúcimi sa budovami v parížskom či marseillskom štýle s patisserie a boulangerie v prízemí a predajcom ovocia na rohu, po ktorých chodia staré renaultky a peugeoty.
V hlavnom meste Alžír som minul na fotky veľa celuloidu, je to krásne mesto. Biela francúzska koloniálna architektúra na strmých kopcoch okolo tyrkysového zálivu Stredozemného mora. No centrom je Kasba, stará rezidenčná štvrť s kľukatými strmými uličkami, obývaná od čias Kartága.
Podobne fascinujúce je Constantine. Polmiliónové mesto s centrom na vysokej plochej skale nad 150 metrov hlbokým kaňonom. Rovnako Oran, prístav s najmä francúzskym, ale tu na západe krajiny aj so španielskym vplyvom s bulvármi, ale aj arénou na býčie zápasy.
Keďže sem zatiaľ nechodia takmer žiadni turisti, národ nie je zvyknutý na cudzincov. Ani jediný raz sa mi nestalo, že by som platil neférovú zvýšenú cenu, ako je to v podobných krajinách zvykom. A to sú ceny extrémne nízke, špeciálne ak vezmeme do úvahy blízkosť bohatej Európy. Káva za 30 dinárov (12 centov), grilované mäso aj s nápojom za 400 (jeden a pol eura), dvojchodový obed v top reštaurácii za dve tisícky (8 €). Najmenej ma stála vynikajúca chrumkavá bageta. Chcel som platiť dvojtisícovou bankovkou, tak ma predavač poslal aj s nákupom preč bez platenia. No rozmenil som si v obchode oproti, vrátil som sa a on si z hrste mincí vybral 5 dinárov (2 centy).
Kartou sa v Alžírsku platiť nedá, treba si zobrať hotovosť. Kurz v banke je 150 dinárov za euro, ale výhodnejší je u veksláka na ulici - až 260. Vymenil som si na takmer dvojtýždňovú cestu 300 eur, no nedokázal som to minúť a na konci cesty som hľadal po meste vekslákov, aby som zbytok dinárov vymenil naspäť do eur.
Na jednom námestí som sa pustil do reči s Alžírčanom z USA. Je tam 30 rokov, ale predtým bol doma a spolupracoval so socialistickými krajinami. A bol aj u nás. V Prešove! Vášnivo mi hovoril, že Slováci sú tí najlepší ľudia na svete. Tí najlepší! Potom sa otočil na svoju skupinu a rovnako vášnivo im to vysvetľoval po arabsky. Potom sa ma spýtal: Ešte stále je u vás tak veľa Cigánov? Hoci hovoril po anglicky, použil toto slovo. Opäť sa otočil k svojim priateľom a po arabsky, ale použijúc mnohokrát slovo Ciganes im dlho popisoval prešovské zážitky.
Dopravu som vyriešil požičaním auta. Štandardná renaultka, akých je tu milión, aby som veľmi nevytŕčal. Šoférovanie má svoje špecifiká, sme u Arabov. Do spätných zrkadiel nepozerajú; v noci buď nesvietia vôbec, alebo svietia diaľkovými svetlami; smerovky používajú jedine na znamenie "pusti ma, chcem ťa predbehnúť", obe smerovky znamenajú "Tak pustíš ma už, sakra?". Predvídavosť musí byť zvýšená na level 1000: nezmení ten s turbanom v aute predo mnou teraz pruh?; tamtoten vychádza z vedľajšej a nepozerá; tá motorka za mnou bude iste agresívne predbiehať medzi pruhmi... Bonusom sú polmetrové spomaľovače každých sto metrov v mestách, ktoré sa nedajú prejsť rýchlejšie než 10 km/h - evidentne jediný spôsob, ako prinútiť Arabov dodržiavať predpisy. A všade je veľa policajných checkpointov, pravdepodobne pozostatok nedávnej občianskej vojny. Vizuálne kontrolovali autá, selektívne ich zastavovali, ale mňa nezastavili nikdy.
Benzín je dotovaný, liter stojí 20 centov. Dá sa povedať, že hrdým sponzorom tejto mojej cesty je alžírska vláda. Taká alžírska verzia našej energopomoci.
Tak ja sa terigám päťsto kilometrov Saharou, aby som zažil pravú púšť, a či mi tam pol dňa neleje??? A keďže ulice nemajú dažďovú kanalizáciu, načo aj, vytvorili sa na nich hlboké mláky, v ktorých sa brodili autá.
Udolie M'zab, v ktorom je aj mesto Ghardaia, je však fascinujúce. Po stovkách kilometrov vyprahnutej púšte som zrazu v oáze so stovkami tisíc datľových paliem, z ktorých vykúkajú na pahorkoch postavené stáročné mestá s kľukatými úzkymi uličkami zvané ksar. V daždi sa strmé uličky ksaru premenili na potoky, voda čúrala aj zo striech. Kto by čakal, že uprostred Sahary premoknem.
Oblasť je veľmi konzervatívna, žije tu moslimská sekta Mozabitov. Ich ženy sa ako mátohy kymácavo terigajú úzkymi uličkami ksarov zahalené v snehobielych plachtách tak, že škúlia na svet štrbinou v šatkách iba jedným okom.
Na ceste späť z Ghardaie Saharou ma čakalo ďalšie prekvapenie. Zasnežená púšť! Smiešne vyzerali dvaja Tuarégovia v turbanoch, ktorí zoskočili zo svojho pikapu a s vreckom soli sa podujali odstraňovať tie dva záveje, ktoré sa tam vytvorili.
