Hory a jurty Kirgizska

Akým štýlom jazdí na koni jedenapolročné kirgizské dievčatko? A kto dal vrchu v pohorí Altaj meno Spartakiada?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Uzbekistan a Kirgizsko sa veľmi nemajú radi, a tak aj vyzerá hraničný priechod medzi týmito krajinami. Vybral som si menej významný prechod Madaniyat, cez ktorý sa dá do druhej krajiny prejsť len peši. Treba si ho predstaviť ako ostnatý plot na konci zaprášenej dediny, v ktorom je vŕzgavá plechová bránička a za ňou ozbrojenec. Ten vás pošle do unimo bunky s colníkmi a röntgenom, za ňou čaká okienko s policajtmi, sto metrov ťaháte kufor územím nikoho pomedzi dva žiletkové ploty, a potom prebieha to isté cvičenie na kirgizskej strane. Ale všetci boli v rámci vojensko-policajných štandardov milí. Na kirgizskom konci majú v ostatnom plote modrú plechovú bráničku, za ktorou sa zase začína normálny svet a vrhnú sa na vás taxikári.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Domáci v rodinných penziónoch sú v týchto krajinách len skvelí alebo ešte lepší. Ďalším príkladom bola Džijde v prvom kirgizskom meste Žalal-Abad. "Otvorila som si penzión a rýchlo som pri zákazníkoch z cudziny pochopila, že sa musím viac pozerať na hodinky. Keď som sa s Nemcami alebo Švajčiarmi dohodla na raňajkách o ôsmej, tak tam vždy už o osem nula nula sedeli. Vieš, my Kirgizi sa nepozeráme na hodinky, ale na slnko. Kedysi sa tu organizovali svadby o šiestej. No o šiestej tam nikto nebol, ľudia sa tam začali schádzať o deviatej. Pre Kirgiza šesť hodín znamená, že to bude večer. A večer je, keď zapadne slnko. Tak to potom vzdali, dnes bývajú svadby o deviatej."

SkryťVypnúť reklamu
Jedna z mnohých skvelých majiteliek stredoázijských penziónov - Džijde v kirgizskom Žalal-Abade.
Jedna z mnohých skvelých majiteliek stredoázijských penziónov - Džijde v kirgizskom Žalal-Abade. 
Raňajky v ruskom štýle v penzióne.
Raňajky v ruskom štýle v penzióne.  

V Žalal-Abade som sa spojil s Kórejcom menom Terry a zobrali sme si taxík až na jazero Son-Kul. Môžem povedať, že som si v ten deň naozaj zacestoval. Cesta trvala deväť hodín, v balíku s nepretržitou produkciou kirgizského a ruského popu, a viedla po nespevnenom hrboľatom štrku. Keď šlo oproti auto, tak sme chvíľu v prachu za ním nevideli ani na meter. No áut sme stretli tak pätnásť za celý deň. Aj za našim autom sa dvíhalo mračno prachu. A keďže tá tridsaťročná audina už bola deravá, pôvodne červený kufor v batožinovom priestore vzadu som mal šedivý od prachu. Keď už sme pri tom aute, celý deň sa nám staralo o vzrušenie: stále bolo treba dolievať olej, vodu do chladiča a dofukovať pravú zadnú pneumatiku. V jednu chvíľu na stúpaní do priesmyku vo výške 3000 metrov si to chladenie povedalo dosť a praskla hadica v motore. Šofér mal našťastie náhradnú. O chvíľu to vzdala aj tá pneumatika a bolo treba ju vymieňať. No šofér nás stále presviedčal: „Éto charóšaja mašína. Germaňskaja.“

SkryťVypnúť reklamu

Zato krajina bola nádherná: suché žltočervené hory, pastviny, stáda ovcí, kráv, kôz, jakov a koní, a naokolo štvortisícovky.

Celodenné presuny hrboľatými cestami sa dajú vydržať ľahšie, ak vedú takouto nádhernou krajinou
Celodenné presuny hrboľatými cestami sa dajú vydržať ľahšie, ak vedú takouto nádhernou krajinou 
Za celý deň cesty k jazeru Son-Kul sme stretli len pár vozidiel.
Za celý deň cesty k jazeru Son-Kul sme stretli len pár vozidiel. 
Priesmyk v trojtisícovej nadmorskej výške
Priesmyk v trojtisícovej nadmorskej výške 
Neskutočné Kirgizsko zhora
Neskutočné Kirgizsko zhora 
Jedna z mnohých porúch auta. Tentoraz defekt.
Jedna z mnohých porúch auta. Tentoraz defekt. 

Na jazero Son-Kul sme dorazili za hlbokej tmy, napriek tomu sme našli jurty, v ktorých sme sa mohli ubytovať. Hladina jazera je v 3000 metroch n.m., nad ránom sa teplota blíži nule, myslel som, že bude ľadová noc. Opak bol pravda. V jurte je piecka, v ktorej nám domáci rozkúril, a keď sme šli spať, hodil som do nej pripravený balík uhlia, o chvíľu bolo v tej malej jurte nepreháňam 35 stupňov. Bol som pod dvoma hrubými prikrývkami, no paradoxne ma v tej chvíli izolovali od horúčavy, nie od zimy. No keď som sa odkryl, prestalo to fungovať. Ale do rána bolo zase 5 stupňov.

SkryťVypnúť reklamu

Vyzerá to ako pekný koniec sveta, nie je tu mobilný signál (môj nový kórejský priateľ Terry bez internetu trpel), ale ponuka civilizačných vymožeností je prekvapivo bohatá: elektrika hodinu denne z generátora, umývadielko - síce uprostred lúky, ale ráno tam domáci nalial horúcu vodu, a parádne raňajky aj večera vo tradične dekorovanej jedálenskej jurte.

Jurtový tábor pri jazere Son-Kul
Jurtový tábor pri jazere Son-Kul 
"Kúpeľňa" vedľa jurty
"Kúpeľňa" vedľa jurty 

Vybrali sme sa na túru na koňoch. Domáci zobral aj svoju jedenapolročnú dcéru Daryu. Tá nám ukázala, prečo sú Kirgizi už od detstva národ jazdcov na koňoch. Tvárila sa profesionálne, aj si v sedle pospala, ako pravý kovboj. No vrcholné číslo predviedla, keď sa nám do cesty priplietla krava. Svojim tenučkým hláskom ju zúrivo odháňala, mávala rukami a tvárila sa pri tom veľmi nazlostene.

18-mesačná Darya na svojom koni
18-mesačná Darya na svojom koni 

Sprievodca nám cestou ukázal jediné miesto v širokom okolí, kde sa dá chytiť mobilný signál. Uprostred pustej stepi sa náhle objaví stolička, tam si chodia miestni zo širokého okolia sadnúť a telefonovať.

Naši domáci, mladý párik, tu strávili už niekto liet. Najprv tu robili ako zamestnanci v iných táboroch, vtedy sa tu zoznámili, teraz už dva roky majú vlastné jurty. Ale aj tak som domácu ráno prichytil, ako si sadla pred svoju jurtu a užívala si ten nádherný výhľad na jazero.

Jazero Son-Kul má hladinu v nadmorskej výške 3000 metrov
Jazero Son-Kul má hladinu v nadmorskej výške 3000 metrov 

Terry robí zo svojich ciest video blog a dáva to na YouTube. Tu je epizóda zo Son-Kul, ktorú teraz opisujem. Dajte mu subscribe - keď bude mať veľa odberateľov, YouTube mu bude platiť.

Povedali sme domácim, že by sme radi ďalší deň ráno šli taxíkom do Biškeku. Keď som videl takmer nulovú frekvenciu dopravy po jedinej ceste okolo jazera, ako reálnu som bral aj možnosť, že tam skysneme ďalší deň. V podvečer však domáci sadol na bicykel, obišiel tábory okolo jazera, aby si urobil prehľad trhu, a našiel jedno auto, ktoré pôjde ráno dole do civilizácie, žiaľ trochu iným smerom. Nevadí, prisadli sme doň k páru talianskych dôchodcov. Pán Quido si všetky myšlienky hneď zapisoval do takého starosvetského novinárskeho bloku, a pani Gabriela zase hladkala a objímala všetky zvieratká, keď sme niekde zastali. Quido to komentoval: "Má rada zvieratá. Preto si ma vzala."

Toto auto vyzeralo o dosť lepšie, ako to predošlé - terénna Toyota dovezená z druhej ruky z Japonska s riadením vpravo. Ale aj toto vozidlo museli v meste Naryn kvôli nejakému problému nechať v servise. Nás s Terrym sa to už našťastie netýkalo, my sme tam vystupovali a vzali sme si taxík do Biškeku.

Na vrchole ďalšieho priesmyku
Na vrchole ďalšieho priesmyku 

Jeden deň som strávil v hlavnom meste Kirgizska Biškeku, čo je na toto mesto viac ako dosť. Nemá ani 200 rokov, takže sa vyznačuje obrovskými betónovými monštrami, celkom príjemnými parkami a hlavnou triedou nazvanou pravdepodobne po pánovi prezidentovi Putinovi. Volá sa Chuy Avenue.

Jedna z betónových opách Biškeku
Jedna z betónových opách Biškeku 

Výrazne atraktívnejšie je okolie. Sme v Kirgizsku, takže zase hovoríme o horách. Stačí prejsť 30 kilometrov od centra a ste na mieste zvanom Alplager, v úzkej doline pod päťtisícovkami a ľadovcami. Alpinizmus tu rozbiehali Česi, takže po jednom z nich je vyššie pod ľadovcom nazvaná významná chata – volá sa Racek. Možno on nazval končiar s ľadovou čapicou nad touto dolinou menom Spartakiada. Oproti sú iné dve štvortisícovky: menšia sa volá Pioňer, tá vyššia hneď vedľa Komsomolec. Komunistická poetika.

Ľadovec rannom svetle. Údolie je vzdialené polhodinu od hlavného mesta Biškeku.
Ľadovec rannom svetle. Údolie je vzdialené polhodinu od hlavného mesta Biškeku.  
Víkendový piknik v kirgizskom štýle pri samovare.
Víkendový piknik v kirgizskom štýle pri samovare. 

Keď som prišiel z túry dole do Alplageru, rozmýšľal som, ako sa dostať do civilizácie. Na parkovisku sa práve balila rodina, tak som ich poprosil o odvoz. Žiadny problém. Boli to Rusi, dôchodcovia. Veď dobre, milí ľudia, pohostinní, široké duše, zobrali ma, asi by sa aj rozdali, ale tá odporná, ako by som to povedal, no "ruskosť". Obaja sa už narodili v Kirgizsku, prišli sem ich rodičia. Sťažovali sa, že 80% ich krajanov to za posledných 30 rokov vzdalo a odišli odtiaľto, včítane ich bratov a sestier. Že sa k nim Kirgizi nie pekne správajú... Pýtam sa, či vedia po kirgizsky. Jasné, že nie. Väčšina sa predsa musí prispôsobiť im, veď oni sú predsa Rusi, žiarivé slnká tohto sveta. Vo svojej kolónii. Čistý imperializmus, ktorý Rusko vyčíta Británii či Francúzsku, no oni už z toho pred 70 rokmi vyrástli, ale Rusko má imperiálne zmýšľanie doteraz. A ani netuší, kde je problém.

Ďalej: sťažoval sa, že ľudia sa musia evakuovať z ruského Belgorodu pri ukrajinských hraniciach. Že tam rakety môžu priletieť. To, že 10 či viac miliónov Ukrajincov sa už evakuovalo predtým, nie je jeho problém. A pritom jeho starý otec pochádzal z Dnipra v Ukrajine.

Nehovoriac o tom, že sa mi chválil, že on bol v Legnici v Poľsku. "Ako turista?" Pýtam sa. On hrdo: "Nie, ako sovietsky vojak!" On si vôbec neuvedomuje, že tam bol ako príslušník okupačnej armády. Keby tam bol namiesto mňa Poliak, tak to dobre nedopadne.

Potom filozofoval, že všetci ľudia sú na svete dobrí, to iba politici robia zle, aby následne vyhlásil: keby si bol Američan, tak ťa hneď vysadím. Hovorím, že ak sú všetci ľudia dobrí, tak by to malo platiť aj na Američanov. On na to: "Ja ich nemám rád. Tak ma vždy učili".

Imperiálny rozhovor s Rusom počas autostopu. Pozdravuje všetkých Slovákov.
Imperiálny rozhovor s Rusom počas autostopu. Pozdravuje všetkých Slovákov. 

A hneď na druhý deň ráno som mal ďalšie zaujímavé stretnutie. Na raňajkách v penzióne si prisadli dvaja 70-roční nemeckí dôchodcovia, evidentne komunisti z NDR. Pani študovala "v Leningrade", ako povedala. Bola to krásna doba, porozprávala veľa pekných spomienok z brigád a ciest po Sojuze. Keď som povedal, že idem do Astany, ktorá sa teraz volá Nur-Sultan, pán vyhlásil: "ale to je predsa Celinograd!", a odvtedy iné ako toto komunistické meno toho mesta nespomenul.

Blog popisujúci prvý časť cesty - po Uzbekistane je tu.

Ďalšie fotky z cesty po Strednej Ázii si môžete pozrieť tu.

Peter Chovanec

Peter Chovanec

Bloger 
  • Počet článkov:  36
  •  | 
  • Páči sa:  73x

Písaním článkov si zopakujem zážitky z ciest po svete a ešte sa o ne aj podelím. Zoznam autorových rubrík:  BalkánRuskoBieloruskoKaukazIslandStredný VýchodStredná ÁziaSrí LankaIndiaBarmaJaponskoKóreaVietnamKubaKolumbiaEtiópiaJužná AfrikaNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
SkryťZatvoriť reklamu