ze aj ked je zivot akokolvek tazky, ze aj ked sa nam pletu do cesty mnohe prekazy a stretavane sa so situaciami, ktore pre nas nie je lahke zvladat....aj napriek tomu sa oplati rano vstat. Otvorit oci, nadychnut sa, pozriet sa z okna. Najst slnko aj za zamracenou oblohou, objavit jeho zlatisty luc za vysokou skaredou budovou a pocitit jeho dotyk na svojej tvari. Vycarit usmev, v ktorom sa skryva naznak nasej duse, nasich snov, priani, nadeji.
Rano je totiz krasny cas, ked sa mozeme pustit do novych uloh, hladat ich riesenia a pozerat sa s novym optimizmom vdial. Zacat odznova, ked den predtym pre nas znamenal zlyhanie. Take to osobne, o ktorom vieme len my, a my sa s nim pasujeme.
Ja sa tak pokusim zacat zajtra. Aj ked len ja viem, co mam na mysli, len ja viem do coho sa pustim....a len na mne zalezi, ci to zvladnem. Ci dolazem uniest silu svojej mysle, ktora bludi po dialavach, ci dokazem najst ciel, ktory akoby sa mi vzdaloval, potom opat vynoril z hmly aby dal najavo, ze tu stale je.
Zajtra, ked otvorim oci, pozriem sa von a aj ked bude skaredo, v mojich ociach to bude jeden z dalsich krasnych dni. Aj ked mozno zistim, ze ti, ktorych mam rada maju dalsich, ktorych maju radsej.....ze tych, ktorych milujem su daleko, ze tych.....po ktorych tuzim sa mi vzdaluju....aj napriek tomu sa usmejem, a poviem si, ze som rada ze sa mi podarilo vstat a den prezijem naplno. Skumanim, hladanim, formovanim...jednoducho tym, ze ho budem zit.