Nestačí jej, že si vzala vonkajšok,
že vzala ten úsmev,
radosť čo vyrážala z tých modrých očí,
krásnych čŕt.
Berie si aj vnútro. Postupuje pomaly, rozožiera ho...ničí....láme....triešti.
Nepozerá sa späť...nevníma tú spúšť.
Ide a necíti ľútosť....necíti nič.
Nezastaví sa. Nechce odísť, zmeniť sa.
Žiadna ruka....žiadne slovo....žiaden cit neprenikne cez jej tvrdý obal,
nepohladí jej skrehnuté útroby.
Len ako vánok preletí okolo,
pohladí.....trocha sa s ňou pohrá, a opustí ju.
Zanechá ju tam opäť raz samu so sebou,
s vlastnou vinou, ľútosťou.
Prekvitá....a pri tom, ani nevie, že je sama sebe záhubou.
Až jej neostane nič....NIČ z toho,
čo pre ňu ostáva otvorené,
až nebude mať čo už vziať....odíde....stratí sa.
A z ľudskej sochy sa opäť stane tvár,
v očiach sa objaví jas
a úsmev sa usadí na perách.
Vnútro rozkvitne, rany sa zahoja....telo ožije.
Len....na aký dlhý čas.