Po druhom tripe v Indii a letnom dvojtýždňovom balkánskom maratóne na nás vyskočila letenka do Hanoi. Ja som nadšený nebol, Eugen sa tešil. No neurob mu radosť. Veď nakoniec všade dobre, doma katastrofa.
Air China je celkom diskutovaná téma. Ako to naozaj je sme zistili po tom, ako sme po troch mesiacoch skontrolovali objednanú letenku. Namiesto decembrového letu sme si v mailoch našli novembrový, pre nás úplne najhorší možný, termín. Vyskúšali sme komunikáciu s touto leteckou spoločnosťou a nakoniec aj samotný let. Obete boli obrovské. Tento trip znova nezačal úplne dobre, ale to nevadí. Začal pamätne.
Nakoniec to bola dobrá skúsenosť. Niečo dopadlo tak ako sme čakali, ale celkovo to bolo všetko trochu inak. Na to si už zvykli aj naši fans., ktorí s nami cestujú cez náš tulácky fb. page, kde to všetko majú online. Najviac sme sa tešili na Laos, ktorí bol nakoniec sklamaním. A naopak, Kambodža, ktorá mala byť najslabším zážitkom pre odstup a rezervovanosť Kambodžanov, bola milým prekvapením. Vietnamci sa vraj veľmi nevedia baviť a mimo veľkých miest strávia život iba zarábaním peňazí. Je to pravda. Najradšej, najľahšie a najviac ich zarábajú na turistoch.
Najmä Vietnam je turisticky dosť exponovanou krajinou. Vraj to nie je až také ako v Thajsku. My sme mali skúsenosť s Thajskom tesne po pandémii, kedy sme skončili na 5 dní v Thajskej karanténe. Nikoho nezaujímal papier, že sme zaočkovaní a prekonaní. Turistov vtedy v Thajsku bolo extrémne málo, turistický ruch dotoval štát z peňazí z poisťovní turistov v karanténach. Šikovníci. Pre nás ich aj tak bolo ažaž. Vietnam sa rozhodol, že to tak nenechá a do turistického ruchu vráža obrovské peniaze a doťahuje sa. Výsledkom sú hordy Číňancov, kopy Indov a autobusy plné belochov s pasmi od Austrálie po Španielsko.
Vo Vietname je žltá päťcípa hviezda z červenej vlajky už ako brand na tričkách a typických ryžových klobúkoch. Mne je tento symbol odporný, ale to je môj problém. Tričko som si nekúpil. Vedľa červených vlajočiek s hviezdičkou visia aj tie s kosákom a kladivom. My, ktorí si pamätáme socializmy v Európe máme trochu problém spracovať túto formu diktatúry a marketingu. Trh je a vždy bol vo Vietname voľnejší ako v súčasných západných demokraciách. Nuž ... iný kraj, iný humbuk a tak je to správne.
Laos mal byť najlacnejšou destináciou. Drahý nebol, ale človek tu za svoje peniaze dostane najmenej. Turista je chodiaca peňaženka všade na svete. Ale sú krajiny, kde z vás peniaze padajú a vás to až tak nebolí, lebo služba alebo tovar je fajn, ideálne lepšie ako doma. V Laose dostanete iba to, čo si zaplatíte. Ani úsmev navyše. Taká je naša skúsenosť, snáď má niekto inú.
Každá krajina má svoje špecifiká a pre tulákov s ruksakmi na chrbtoch to znamená pochopiť širšie súvislosti a prispôsobiť sa. Inak sa jednoducho buď nepohnete, alebo skončíte na "tour" v plnom buse a vysmiatym guide-om – sprievodcom, ktorí vás bude nadšene hnať palicou po pamiatkach, svojich šmelinách, a bratrancových reštauráciách. A to nie je nikdy ten zážitok, ktorý si chcete priniesť domov alebo na cestovateľské kino. Skúsili sme aj to, chceli sme si oddýchnuť. A bola to znova chyba, strata času aj peňazí. V týchto krajinách je extrémne ťažké vyhnúť sa turistickému priemyslu. Nakoniec sme sa naučili po Indočíne cestovať a ak to zvládnete bude to lacnejšie a lepšie ako s všade odporúčanou apkou 12go. Tá síce funguje dobre, možno lepšie ako ticket office kancelárie na turistickej ulici, ale najlepšie je sa opýtať na možnosti prepravy priamo vo Vašom homestay alebo ubytku. Lebo homestay v Ázii nie je homestay niekde na Cypre.
Cestovanie ako backpacker je vždy škola a skúsenosť. V rôznych kútoch sveta veci fungujú inak. Neexistuje jednotný návod a všade si nakoniec nájdete svoju cestu a spôsob. Veď nakoniec o tom to celé je. Okrem nových kultúr, ľudí a miest spoznáte najmä seba.
Odchod
Ešte 4 dni pred odletom sme boli rozhodnutí trip zrušiť. Ako som zistil neboli sme prví, ktorí sa preklepli v neprehľadnom kalendári servera, cez ktorý sme let objednávali. Samozrejme sme sa informovali na storno aj zmenu termínu. Je to vždy strata peňazí, za chyby sa platí. V našom prípade by sme prišli o 2/3 zaplatenej sumy. Bežný štandard. Pokúsil som sa kontaktovať aj priamo Air China. Cez web nevyriešite nič, ale našiel som tam aspoň kontakt na zastúpenie pre EU. Dovolal som sa do Nemecka, zdvihla mi to Čínska pracovníčka, ktorá bola doma v nemčine asi ako ja. Oveľa lepšie to nebolo ani v angličtine. Nakoniec sme sa telefonicky, rukami – nohami, dohovorili a o dva dni mi zaslala ponuku zmeny letu. Bola o pár Eur výhodnejšia ako ponuka serveru, kde som letenku objednával. Mailový kontakt Air China mi odpísal, aby som kontaktoval práve môjho predajcu, že oni nič. Nakoniec sme zbalili ruksaky, zaviezli kačice na dofku k bratovej svokre, nakúpili psom granule a natlačili krmítko v akváriu. 35 dní je dosť. Tak dlho sme ešte nikde neboli. Večer pred odletom sme pozreli na mapu, kam to vlastne ideme.
Informácie zo stredného Vietnamu boli už pár týždňov o záplavách, zosuvoch a všakovakých hrúzach. Živel neskrotíš, svoje plány zmeniť môžeš. Rozhodli sme sa teda, že to skúsime naopak - obísť to cez Laos a Kambodžu. V Kambodži to už s Thajskom chvíľu trelo, ale oni sa naťahujú dlhodobo. Nebookovali sme nič. Ani žiadne ubytko a ani presuny. Vybrali sme sa do sveta úplne naholo. Po poslednej neturisticko - naturistickej Indii sme nemali vôbec žiadne stresy, že by sme sa v tejto turisticky prevarenej destinačke nejako nevymotali.
Služby Air China boli prekvapením. Lietadlá bežný štandard. Nič extra, ale ani hrúza ako Finnair. Porovnal by som to s Etihatom. Jedlo nadpriemerné, personál príjemný na ceste tam aj späť. Číňanci využili situáciu, kedy viacero spoločností nelieta ponad konflikt na UA a cenami dokázali zvalcovať konkurenciu. Kvalitou idú hore každým letom. V cene sú ale aj dlhé prestupy v Pekingu. Letisko v Pekingu nie je niečo, na čo sa tešíte. Najprv vám na kontrole zoberú powerbanku, lebo nemá „logo“ (asi mysleli štítok), ktorú vám v EU ani nevytiahnú z batoha a necháte tu akýkoľvek zapaľovač, aj elektrický aj plazmový a asi aj ten na fotke. V Budapešti aj vo Viedni s ním prejdete. Tu nie. Hoďte to do koša rovno doma. V cene letenky vraj je Air China Lounge. Salónik si treba booknuť v apke. V čase našej cesty „not aviable“ servis. V cene letenky vraj máte aj transfer hotel. V čase našej cesty iba pri transferoch nad 9 hodín. To sme mali iba cestou naspäť ale booknuť sa mi ho nepodarilo. Mal som problém aj s check-in. Podaril sa mi až keď som z mobilu vyhodil vietnamskú sim-ku a použil 500mb dát slovenského operátora. Na transfer hotel som už nemal ani čas a ani silu.
Ak máte transfer na Pekingskom letisku v zimných mesiacoch, špeciálne cez noc, oblečte sa. Zimné gate, mikina a softshellka vám možno stačiť nebudú. My sme to tiež podcenili. Vytiahli sme z ruksaku rezervnú osúšku aspoň cez nohy a bičovali sa za to, že sme z lietadla nezobrali deky. Rovnako nečakajte na záplavu duty-free a milión stánkov s bagetami za 15 Eur. V noci bude zavretých aj tých pár, čo tam je.
Do Vietnamu Slováci víza nepotrebujú. Prekvapenie sa konalo na každom hraničnom prechode. Pracovníkov imigračného sme všade riadne poučili. Najmä pri odchode z Kambodže tomu kambodžský príslušník odmietol veriť a pregooglil si fakty v mobile. Po tom ako sa trochu hodil do pohody nás obral aspoň o 10 dollárov za chybu jeho kolegov na vstupe. Tie papieriky, ktoré tam vypisujete (imigration form) si nechajte. Aj my by sme si ich, keby nám ich nezobrali a nevrátili.
Príchod do Hanoi
Popravde si ho veľmi nepamätám. Prišli sme bez meškania a to bolo pre mňa veľmi dôležité. Mal som v hlave tajný plán.
Štandardný postup turistu, je držať sa delegáta alebo sprievodcu, prípadne sadnúť do predraženého taxíka a ísť sa na hotel dať sa dohromady. S tým hotelom tak trochu počítal aj môj Eugen. Ja veľmi nie.
My sme išli v našom štandarde, teda mojim tempom. Ako šialenci.
Ešte pred príletom som si na letisku pre istotu pozrel kde asi budeme prechádzať cez vietnamsko-laoské hranice. Pravidlá nie sú úplne jasné, jednotné ani štandardizované. To sa dá v Ázii čakať. Víza potrebujete v každom prípade. Ale nie sú víza ako víza. Štandardne ich vybavíte na letisku pri prílete alebo online. Online víza ale akceptujú iba na vybraných pozemných prechodoch (asi tam, kde ich vedia nejako overiť). Zoznam som nenašiel, pomohli hodnotenia na mapách. Tam mi začala blikať kontrolka. Súc poučený z krízových ... Jediné víza, ktoré platia vždy a všade sú tie z ambasády alebo konzulátu. A tak som si pred odletom urobil na googlemapách prvú hviezdičku v Hanoi. Nie historickú pagodu a ani Ho-Chi-Minhovo mauzóleum, ale Veľvyslanectvo Kambodže. Bolo otvorené do piatej, prílet sme mali o druhej. Nikto by to neriešil. Ja som si povedal - to by šlo ...
Toto už je ale trochu iné cestovanie. Hovorím tomu lucky-karma-timing. Štandardný pološialenec by na letisku sadol do taxíka a letel cez 8,8 miliónový Hanoi a jeho staré mesto plné áut a motoriek s malou dušičkou a mantrou na perách. Netušili sme koľko to trvá, ako sa platí a ani aký je proces. Mali sme len pasové fotky, eurá, pevnú vôľu a vieru vo vesmír.
S touto výbavou sme sadli do autobusu.
Nie do letiskového pravidelného shuttlebusu, ani do private busu, ale do pravidelnej mestskej linky č. 17., ktorá bola označená ako 68. Nie, neviem prečo.
Lístok stál haliere, platba kartou nás zachránila. Zostalo už len sledovať na offline mapách pozíciu a vyskočiť čo najbližšie k ambasáde. Iba že by ... mali hanoiské autobusy free-wifi. Na to my, z tigra pod Tatrami, zvyknutí nie sme. Potešilo. Vyskočili sme tri bloky od ambasády. Zadefinovali sme tri úlohy dňa. Nájsť ambasádu a získať víza, zameniť peniaze a kúpiť SIMku. Štvrtá úloha bola bonusová a tajná – splašiť nejaký transfer na sever do Sapa.
Hanoi má svoje čaro najmä keď je mokrý, ako sme zistili. Neskôr sme si ho užili suchý. Mokrý je lepší. Navigačka nás ťahala na Laoskú ambasádu. Minuli sme Kambodžskú. Tiež by sa nám zišla, ale internety tvrdili, že do Kambodže to s vízami problém nie je. Stačia nepokrčené doláre. Všade v týchto koncoch funguje dollár, niekde aj Euro. Ale v momente keď je 100 eurovka milimeter natrhnutá je bezcennou. To platí aj o amerických bankovkách. Kontrolujte a neberte poškodené bankovky. Ďalšou praxou je, že za doláre dostanete vždy domácu menu a tú za doláre zameníte iba veľmi ťažko. Po ceste som druhým okom skenoval ulice. Zaujímali ma slová ako exchange a mobile SIM cards a podobne. Veľa toho nebolo. Pred ambasádou mi chrabrí vojačik, že by som ho zívnutím fyzicky napadol, potvrdil, že sme trafili. Pánko za priehradkou nám požičal dve krížovky na vyplnenie, schmatol pasy a zahlásil sumu v dongoch a nijak inak.
Čas pre druhú úlohu. Vo Vietname sme boli prvý krát, pár hodín a v historickom centre. Slušnosť a zvyklosti kážu vítať turistu okázalými nápismi EXCHANGE. Nič ... V prvej banke nás chceli celkom slušne odrbrať. To už Eugen na ich wi-fine nainštaloval múdru kurzovú apku, v ďalšej banke to bolo o chlp lepšie a vymenili sme nevyhnutný obnos. Úradník na ambasáde nám dal deathline o pol štvrtej, mali sme trochu času na úlohu č. 3. SIMku sme našli ľahšie a trochu drahšie. I oplakali sme horko to jedno euro a dali 9 eur za SIMku na mesiac s 9 GB dátami na deň. Po viac ako 24 hodinách sme si spomenuli na ... Kávu majú vo Vietname ale aj Laose a Kambodži všade, dobrú až výbornú. V úplných dierach vám zalejú instantnú ale občas bola zábava pozerať na obrovské espressostroje v chatrčiach, kde nič iné nebolo. Tretí krát zmoknutí sme v kaviarni na rohu nejakých ulíc na vietnamskej SIMke nabehli na štandardný tulácky mód. Čas na bonusovú úlohu. V Ázii je pre pohyb najlepšia apka 12Go. Poznáme ju z Thajska aj Indie. Rozdiel vo Vietname, ale aj Kambodži a Laose bol v tom, že nezobrazovala pravidelné medzimestské spoje. Dôvod bol prostý. Nie sú. Sleeper bus sme už absolvovali mnohokrát. Jeden išiel o piatej, druhý o deviatej s príchodom do Sapa o druhej ráno. Nebookovali sme hneď, až s vízami v ruke. Ten o piatej sme nestihli. Dúfali sme, že ten na 9tu bude meškať aspoň 3 hodiny. Smola.
Úradník na ambasáde oznámkoval naše odpovede ako správne a za krásne, lesklé a farebné nálepky v pasoch nás obral o milión dongov, žiadna výhra, iba biznis. Nadšení sme si prezliekli suché bundy, behli na bagetu a pivo. Po ceste sa začali mihať obchodíky zo SIMkami aj aj zmenárne. Klasika, keď nehľadáš ... Zamenili sme ešte nejaké Eurá, kurzy v zmenárňach boli fajn. Najcentrovitejšie centrum Hanoi je jazierko Ho Han s ostrovom s pagodou Den Ngoc Pan. Neviem koľko bolo vstupné, ale stačilo to vidieť cez vodu. Pomotali sme sa po Old Quarter a našli autobusovú stanicu našej travel agency.
Cesta po 13 hodinovom lete s 5 hodinovým prestupom a pár hodinách dynamickej kinetiky po uliciach Hanoia mala trvať ďalších 6 hodín. Dosť času na zabookovanie nejakého nocľahu v bájnom meste Sapa, o ktorom sme vedeli asi tak dva týždne z fotiek kamoša, ktorý bol na najvyššej hore Vietnamu. Asi je vysoká, okolo boli len mraky. Neočakávali sme veľa.
Video k blogu:
