Aký bol pôvodný zámer? Na jar, využijúc lacné letenky z Bratislavy, sme s manželkou dali víkendovku na Cypre. Celkom fajn, sem by sa oplatilo zájsť na týždeň aj v lete, vraveli sme si. A tiež sme už dlhšie poškuľovali po východnom Srbsku, ísť sa pozrieť do kopcov, kde je veľa čo vidieť a ľudí tam nestretnete. Do Srbska chodíme často. Každú zimu lyžovať na Kopaonik, ale aj len tak, na víkend do Belehradu alebo do Nového Sadu. Ten východ ale pochodený nemáme.
Na Cyprus sa dá ľahko dostať z Bratislavy, lietajú tam obe “naše” nízkonákladovky. Lenže tie si stále nedali povedať a neumožňujú cestovať so psom. Nášho bišóna Džekiho doma určite nenecháme. Skúsim pozrieť Austrian z Viedne. Koncom leta boli ale ceny letov na Cyprus ako do New Yorku. Tak tudy cesta nevede, ako vravia bratia Česi.
Ideme plán B - Srbsko. V hľadáčiku sme mali divokú horskú prírodu s vodopádmi Starej Planiny a národný park Djerdap, s majestátnou tiesňavou na Dunaji, obrovskými bralami a jaskyňami. Začal som plánovať, hľadať ubytovanie, tak štandardne. A vtedy mi to napadlo: Čo tak si “odskočiť” na Cyprus zo Srbska? Z Belehradu lietajú do Larnaky “normálne” aerolinky Air Serbia. Spiatočná letenka pre dospelého s 8 kg kufrom za 220, pes za 140. To sa dá.
Máme plán: autom do Belehradu, tam prespíme, ráno lietadlom do Larnaky, týždeň relatívny kľud a potom, po návrate do Srbska, ešte 6 dní v horách. Po ceste domov sa ešte niekde môžeme zastaviť a niečo vidieť. Letsgou.
Vyrážame poslednú augustovú sobotu. Traja dospelí a pes. Dcéra nám zdrhla študovať ďaleko a škola jej začína už prvého septembra. Prechádzame cez Maďarsko. Úprimne, tento úsek cesty mám najneradšej. Diaľnica plná, bez výhľadov. Naviac, 70 km úsek pred Budapešťou v permanentnej rekonštrukcii. Zápchy. Za Budapešťou už o niečo lepšie.
Hranicu do Srbska prechádzame cez hlavný prechod Horgoš. V sezóne sa tam niekedy čaká aj celé hodiny, teraz aplikácia BorderWatcher hlásila 15 minút. Nám to trvalo polhoďku. Pes nikoho nezaujímal, aj keď som mal pet passport poruke. Na našich srbských SIM kartách som za pár eur aktivoval balíčky dát a minút, nech sme v kontakte. Diaľnica do Belehradu v pohode, skoro prázdna. Mýto sa platí kartou alebo v hotovosti. My používame srbský elektronický ENP tag, niečo málo tým ušetríte a vyhnete sa prípadným radom na mýtnej bráne. Dá sa kúpiť na každej benzínke.
Ubytovanie som mal booknuté kúsok od letiska Nikolu Teslu. Dávame prvú pravú srbskú večeru a ideme spať. Ráno nechávam auto na parkovisku, aké poznáme z iných miest. Zaparkujete a mikrobusom vás vezmú priamo k odletovej hale. Cena za 8 dní vrátane transferu 35 eur. Ako vo Viedni za deň.
Kvôli psovi sme nemohli spraviť check-in elektronicky, museli sme ísť k pultu. Pani musela skontrolovať, že je pes aj jeho prepravná schránka OK. Zaškrtala asi 15 položiek v checkliste, na Džekiho ani nepozrela. Tiež nikto nerieši hmotnosť príručnej batožiny, ponúknu vám aj možnosť dať ju do podpalubia. Cyprus nie je v Schengene, Srbsko ani v EÚ. Pre Srbsko, rovnako ako pre Cyprus vám ale stačí občiansky preukaz. Pri cestovaní lietadlom ale odporúčam pas. Na letiskách môžete využiť samoobslužné pasové kontroly eGates. Nám to ušetrilo čas v Belehrade aj v Larnake.
Počas letu musel pes zostať v taške, ktorú sme mali pri nohách. Po cca 2 a pol hodine letu pristávame. Podľa inštrukcií sme dopredu mailom kontaktovali veterinárnu správu na letisku v Larnake. Technicky prichádzame z krajiny mimo EÚ a to potom chcú kontrolovať očkovanie. Dopredu som posielal sken pet passportu aj číslo letu, ktorým prídeme. Kvôli tomu sme v Larnake prechádzali cez červenú bránu, ako keď máme niečo na preclenie. Chlapík nám tam pozrel pet passport s očkovaním. Veterinára nevolal, veď bola nedeľa. Kontrola trvala 10 sekúnd.
Na letisku som vyzdvihol auto. VW T-Roc s automatom na 7 dní - 290 eur. Hoci mám v rámci cestovného poistenia krytie prípadných škôd na aute (spoluúčasti), prikúpil som si aj plné poistenie. Jednak chcem mať kľud na dovolenke. Ďalej, na Cypre sa jazdí vľavo a to človek nikdy nevie, ako zabočí na kruháči. A hlavne, to plné poistenie stálo 80 eur na týždeň. Toľko si inde vedia vypýtať za deň.
Cyprus má zaujímavú minulosť. Na rozdiel od iných ostrovov obývaných Grékmi, ako napríklad Kréta, nebol počas novodobej histórie nikdy súčasťou Grécka. Od 16. storočia bol súčasťou Benátskej republiky. Potom asi na 300 rokov tureckej Osmanskej ríše, až kým sa koncom 19. storočia nedostal pod nadvládu Britov. No a potom, keď sa po 2. svetovej vojne Briti zbavovali kolónií, Cyprus po dlhej dobe získal nezávislosť. Väčšinovým obyvateľstvom boli etnickí Gréci, Turci tvorili asi 20 percent. Ako to po získaní samostatnosti býva, bolo to také trochu turbulentné obdobie. V Grécku vtedy vládla vojenská diktatúra, ktorá sa snažila Cyprus ku Grécku pripojiť, čo sa úplne nestretlo s pochopením tureckej menšiny. A tak grécka junta v roku 1974 zorganizovala na Cypre štátny prevrat. Následne nabehli na Cyprus turecké jednotky (cháp z Turecka) a reálne vytvorili Severocyperskú tureckú republiku. Problémom bolo, že na Cypre v tom čase neexistovalo niečo ako grécka časť a niečo ako turecká časť. Obyvateľstvo žilo premiešane. Turci ale jednoducho obsadili asi 35 percent územia ostrova (hoci tvorili len spomínaných 20 percent populácie). A tak došlo k hromadnému presídľovaniu. Nič pekné. Paradoxom je, že Grécko bolo v tom čase vnímané ako agresívna diktatúra, a tak sa svet úplne nepozeral na Turkov ako na tých zlých. Ostrov je rozdelený na dve časti dodnes. Južná grécka, súčasť EÚ a severná, takmer nikým neuznaná, obývaná Turkami. A hoci sa veľa hovorí o znovuzjednotení, reálne to obyvatelia nechcú. Gréci z obavy pred novým tureckým obyvateľstvom zo severu, Turci sa zas obávajú, že by museli vracať domy obsadené po odídených Grékoch pred 50 rokmi. No a my na tej južnej ideme stráviť týždeň.
Tábor sme rozbili pri pláži Mackenzie. Asi 500m dlhá, široká, lemovaná promenádou s reštauráciami. Hneď vedľa letiska, za 20 minút ste pešo v centre Larnaky. Piesková, veľmi pozvoľný vstup do vody. Bez rias a inej hávede. Cena za lehátka regulovaná - dve lehátka a slnečník - 7,50 eura. Platba aj kartou. Tesne nad morom pred plážou môžete každú chvíľu pozorovať pristávajúce lietadlá. Hotel sme mali asi 5 minút chôdze od pláže. Apartmán s dvomi izbami a dvomi balkónmi, denne upratovaný. Hotel pekný, čistý, na googli 4,7 z 5. Za troch dospelých a psa 780 eur na 7 nocí. Ako dosť dobrý pomer cena/výkon.
Každý deň sme dávali nejaký výlet, poobede váľanie sa na pláži. A čo sme videli?
Kamenný most a Blue lagoon neďaleko Cavo Greco. Vápencové útesy, šnorchlovanie. Asi jediné miesto na Cypre, kde sme videli v mori plávať niečo živé. Je to zaujímavé, ale inak je pobrežie dosť mŕtve. Vraj je Cyprus oblasťou s málo planktónom, čo ovplyvňuje celý potravinový reťazec.
„Psia“ Prolimnos beach. Dovolený vstup so psami (čo je inak na Cypre zakázané). Kamienková, s útesmi na okrajoch. Boli sme tam dva razy, nestretli sme živej duše.
Výlet na Mount Olimbos. S výškou takmer 2000 m je najvyšším bodom ostrova. Dokonca tam majú menšie lyžiarske stredisko, kde skutočne majú pár týždňov živý sneh. Na samotný vrchol sa nedostanete, je tam nejaká vojenská radarová stanica. Zato okolo vrchola vedú dve takmer horizontálne trasy. My sme dali kratšiu a vyššie položenú z nich - Artemis trail. Asi 2,5 hodinová prechádzka borovicovým lesom, s výhľadmi do údolia. Najlepšie bolo, že teplota tam bola asi o 10 stupňov nižšia, ako na pobreží.
Turecká časť (Severný Cyprus). Auto sme zaparkovali v Nikózii a pešo prešli cez hraničnú kontrolu. Administratívne jednoduché, stačí občiansky. Trochu sme sa pomotali po tureckej časti, dali turecký obed. Taký mini Istanbul, o dosť iné, ako na juhu. Tri hodiny stačili. Na severe sú aj krásne pláže, autom sme tam ale neboli.
Celkovo Cyprus veľmi fajn destinácia na pokoj pri mori. Začiatkom septembra relatívne prázdno, v sobotu aj okolo 11 sme našli na pláži miesto v prvom rade lehátok. Reštaurácie poloprázdne, skôr miestni. Ceny úplne že OK. Jedlo lacnejšie ako v Bratislave, pivo hlboko pod mojim limitom. Napríklad celodenné parkovanie - 3 eurá. Všade sa dohovoríte po anglicky. Pokiaľ chcete dovolenku v slušnom prostredí v rámci EÚ, za veľmi rozumné ceny, určite odporúčam. Hlavne ak vymáknete lacné letenky z Bratislavy.
No a po týždni cesta naspäť do Srbska. Na letisku všetko v pohode, psovi už ani len ten check-list nerobili. V Belehrade sme si zavolali parkoviskový transfer a vyzdvihli auto. Do večera musíme dôjsť do dediny Miroč v národnom parku Djerdap.
Predstavte si majestátnu tiesňavu na Dunaji, lemujúcu srbsko-rumunskú hranicu. V podstate, ako keď sa mohutný tok Dunaja zrazu pretlačí cez obrovské skalné bralá – niekde je široký ledva 150 metrov, s hĺbkou až sto metrov. Je to tu známe ako Železné vráta. V okolí je množstvo roklín a jaskýň. Bez ľudí, divokých. Tak to je Djerdap.
Cesta z Belehradu OK, prekvapila kvalita. Míňame pevnosť Golubac, večer krásne osvetlenú. Tam sa ešte vrátime. Posledných 15 km úzka cesta lesom, báli sme sa, či nám oproti nevyletí nejaký blázon. Ten les pôsobil až strašidelne. Za 15 km sme stretli iné auto raz.
Dedina Miroč je malá, asi 800 duší, jeden malý obchod. Zato má fakt pekný hotel. Nový. S veľkou reštauráciou, tak pre 100 ľudí, hotovým, ale zatiaľ neotvoreným bazénom. Pán majiteľ nás čakal na terase. Booknutú sme mali trojposteľovú izbu s raňajkami. Hneď nás osejloval, že za mierny príplatok nám dá izby dve. Nech máme viac miesta. Asi neprekvapí, že súčasťou check-in procesu bola rakija od šljive. 5 nocí nás stálo 800 eur. Viem, nie málo. Ale stálo to za to. Zistili sme, že druhý septembrový týždeň sme na hoteli sami. V hoteli bol veľký bar, s chladničkami s vínom atď. Majiteľ vysvetlil, že u neho to funguje ako doma. Že on tam nebude stále, ale ak niečo potrebujeme, máme sa obslúžiť a zapísať, čo vypijeme. A že na konci sa dohodneme. Takýto prístup nemám úplne rád, hlavne ak tam nie je žiaden cenník. V Srbsku som sa s tým už ale stretol a nikdy nebol problém. Zaujímavé bolo, že hotel bol celý čas otvorený. Teoreticky tam mohol prísť ktokoľvek a obslúžiť sa. Raňajky nám pripravil pán majiteľ. Srbské. Rozumej: nedá sa to zjesť. Haldy syra, kulen (ako naša saláma), vajíčka klobásy, kopy zeleniny. OK, 5 dní vydržíme. Každý deň sme dali nejaký výlet. Čo sme videli?
Vidikovac (výhliadka) Ploče - fakt úžasný výhľad na úžinu Železné vráta. Najprv autom 20 minút, potom hodina a pol pešo. Pri vstupe búdka s informáciami, že otvorené je od 9:00 a že sa má platiť vstupné. Búdka zatvorená, nikde nikoho. Bolo po desiatej. No čo už, ideme bez platenia. Prudko nahor po lesnej ceste. Asi po pol hodine pri nás zastaví Duster s označením národného parku. Že pán je ranger z parku a že videl dole naše auto. A že či vieme, že treba zaplatiť vstupné. My že vieme, len že sme nemali komu. On že nema problema, môžeme zaplatiť teraz a jemu. Vytiahol terminál (platba kartou), dal nám lístky (každý asi za 2,30). Ešte s nami asi 10 minút kecal, vysvetľoval, čo kde uvidíme. Určite choďte pozrieť vodopád Blederija, odporúčal. Dokonca nám ponúkol, že nás vezme hore a skráti našu cestu. My že nie, nedošli sme sa voziť autom. Inak pána sme stretli náhodou aj na druhý deň v meste, zas sme kecali, už ako starí známi. Okrem rangera sme stretli 4 ľudí.
Vodopád Blederija. Poslúchli sme rangera. Vodopád ako z Pána prsteňov. Krása. Autom asi 15 km po šotolinovej ceste až k vodopádu. Traja iní ľudia.
Kaňon Boljetinskej reki. Asi 500 m dlhá roklina, dajú sa tam nájsť fosílie amonitov. Rovno pri hlavnej ceste. Momentálne bez vody, zato dosť naplaveného odpadu. Najslabšie miesto.
Vidikovac Greben - asi 2,5 hodiny hore - dole, výhliadková trasa k útesom nad Dunajom. Krásne výhľady. Nestretli sme nikoho. Tabule “pozor hady”.
Kaňon rieky Zamna - obrovské jaskyne, cez najväčšiu sa dá prejsť ako tunelom. Asi topka Djerdapu. 3 hodiny pešo, nestretli sme nikoho.
Pečina (jaskyňa) Gradašnica - obrovský vstup do jaskyne dlhej asi 500 m. My sme vošli tak 100 m dovnútra, kým sme sa nemuseli zohýnať a bolo svetlo. Asi 1 hodina pešo, nestretli sme nikoho.
Kláštor a kamenné oblúky Vratna - obrovské kamenné oblúky, viac ako 30 m vysoké. Asi 1,5h pešo, stretli sme štyroch Anglánov.
Plavba motorovým člnom po Dunaji. Vidíte mohutnosť Železných vrát, na rumunskej strane kamennú sochu kráľa Decebala, ktorú dal pred pár rokmi vytesať nejaký rumunský zbohatlík. A tiež Tabulu Traiana, ktorú nechal vytesať cisár Traian po víťazstve nad spomínaným kráľom Decebalom v 1. storočí n.l. Tým vlastne definitívne porazil Dácku ríšu a pripojil ju k Rímu. Tabuľa je pôvodná, len ju koncom 60-tych rokov minulého storočia presunuli nejakých 20m vyššie kvôli výstavbe vodnej nádrže. Plavba je zážitok, cca 1,5h, 17 eur na osobu. Plavbu sme si bookli cez WhatsApp, prevádzkovateľa našli na webe.
Kúpanie v Dunaji - najviac sa nám páčila mestská pláž v Kladove - lehátka, sprchy, čisto.
Jaskyne a rokliny pôsobia úchvatne. Fakt ich treba vidieť naživo, na fotkách ich mohutnosť vôbec nevynikne. Sú prakticky bez ľudí. Vstupy do jaskýň sú voľné, okrem informačných tabúľ žiadne stopy civilizácie (väčšinou ani mobilný signál).
Po piatich nociach a piatich mohutných raňajkách, keď sme museli prosiť, aby sa miernili, že to je škoda vyhadzovať, odchádzame. Ideme platiť za pivá a vína na lístočku, majiteľ odmietol. Že nie, že to je v poriadku. Aj takéto veci sa vám môžu v Srbsku stať.
Po ceste domov sa zastavujeme v pevnosti Golubac. Leží priamo na brehu Dunaja, presne tam, kde sa rieka začína zužovať zo svojej maximálnej šírky 6km do Železných vrát. Vyzerá to ako z nejakej fantasy rozprávky – deväť masívnych kamenných veží doslova nalepených na strmom brale, klesajúcich rovno do vody.
Nedávno to tu kompletne zrekonštruovali z európskych fondov, takže vás privíta moderné návštevnícke centrum a parkovisko zahrnuté v cene vstupného. Vstupné majú rozdelené do farebných zón podľa toho, koľko adrenalínu a strmých schodov znesiete. Základná zelená zóna je pohodička pre každého. Tam vás pustia aj so psom. Ak sa ale chcete driapať úzkymi cestičkami po kamennom chodníku s reťazami až na tie najvyššie veže, musíte si priplatiť za modrú alebo čiernu zónu (20 eur) a mať aspoň akú-takú kondičku. Zámerne sme nechali Golubac až na koniec. Tie ťažšie trasy sú totiž prístupné len od piatku do nedele. Kontrolujú vhodnú obuv, výstup je len so sprievodcom, maximálne po dvoch. Pred nami stál pri pokladni pár z Rumunska. Nevedeli po srbsky ani po anglicky. Lístky na najťažšiu trasu im nepredali. Že musia rozumieť sprievodcovi. Myslím, že sa mali lepšie učiť. Majú čo ľutovať.
Domov sme sa rozhodli vyskúšať novú trasu - cez Rumunsko. Je to síce menej diaľnice, ale aspoň sa vyhneme čakaniu na srbsko-maďarskej hranici. Neviem prečo je hranica zo Srbska do Rumunska o toľko rýchlejšia. Pár minút, žiadna kontrola batožiny. A pritom ide tiež o schengenskú hranicu. Pokračujeme do Temešváru. Veľa sa písalo o tom, ako nás už Rumunsko predbehlo. Asi nie je spravodlivé hodnotiť podľa 100 km cesty a jedného mesta, ale podľa nášho subjektívneho názoru nás ešte nedohonili. Temešvár je mesto s asi 250 tisíc obyvateľmi, má pekné centrum, ale asi tak na pol hodiny. Mohli sme niečo prešvihnúť, ale vracať sa tam tak skoro nemusíme. Z Temešváru už vedie diaľnica prakticky až domov. V Rumunsku je treba mať kúpenú “diaľničnú” známku na všetky cesty mimo mesta. Aspoň že je výrazne lacnejšia ako inde (3,5 eur na deň, 6 eur na 10 dní). Prefrčali sme cez Maďarsko (ak nerátam nehodu v Budapešti a stavebné práce tých 70 km za ňou) a okolo obeda sme boli doma.
Záver
Ako fakt dobrá kombinácia mora a kopcov. Cyprus je veľmi príjemný. Je to výborné miesto na dovolenku pri mori, so super jedlom, rozumnými cenami. Cyprus ale neprekvapil. Chýbali nám tam nejaké "wow" efekty, typu "to som ešte nevidel".
Srbsko je dobrodružnejšie. Nie vo význame riskantnejšie, veci tam fungujú úplne normálne. Skôr vo význame menej poznané, menej navštevované, viac tradičné. Jedlo rovnako super, veľmi milí ľudia. A hoci tam chodíme často, táto krajina nás dokáže vždy niečím novým a neokukaným prekvapiť. Naozaj. My sa tam určite znova radi vrátime. Ale na Cyprus tiež.
