Že sa kvôli voľbám do Európskeho parlamentu svet nezrúti, na to sme si zvykli. Ale to, že atakujeme rekordy v nízkej účasti je predovšetkým produktom „aktivít" (neviem či je to to správne slovo v danom kontexte) slovenských europoslancov. Faktom ostáva, že sa zase o nich začína hovoriť a oni sami sa začínajú prejavovať, až v čase volieb, čo len dotvára obraz o dokonalej fraške cyklov ich politického fungovania.
Túto karikatúru politického sveta však výrazne narúša líder kandidátky SaS - Ján Oravec, ktorý vydal záväzný prísľub patriť medzi do prvej polovice europoslancov v rámci hodnotenia aktivít a to v hodnotení po jednom roku, inak odstúpi z tejto funkcie. Zodpovednosť, ktorú tento prísľub predpokladá je v svete politiky horúcou novinkou z dielne SaS a jej dôsledné uplatňovanie, by zrejme spôsobilo, že na politickej scéne na Slovensku by už neboli žiadne „známe tváre" (najmä ak si spomeniete na sľuby, ktorými nás opíjali naši politici pred každými voľbami).
Tu nejde o populizmus v zmysle, v akom sa tento pojem u nás bežne používa. Ide tu o priblíženie sa k ľuďom a k posilneniu spätnej väzby. V čase keď ľudia volia známe tváre a program, s ktorým tieto osoby vystupujú, sa považuje za nepodstatný, je potrebné sa zamyslieť nad tým, že či je správne spoliehať sa na charakter človeka a voliť „osobnosti" alebo by bolo vhodnejšie voliť myšlienky, ktoré politik reprezentuje. Voliť zdravý rozum a jednotlivé myšlienky prezentované p. Oravcom je určite lepšie ako spoliehať sa na p. Zalu, že mu poslancovanie pôjde lepšie ako štúdium angličtiny, na p. Kozlíka, po jeho výkonoch za posledných 5 rokov (60 vystúpení + 1 spoločné stanovisko + 3 otázky :D) a na iných vyslúžilcov politickej scény, ktorým sa lesknú oči pri pomyslenie na 5 ročné prázdniny, ktoré si nedokázal predstaviť ani Jules Verne.
Viem, skúsiť niečo nové je vždy riziko. Človek sa na to často radšej vykašle akoby sa mal znovu sklamať, ale to neplatí, pokiaľ je sklamanie z už zažitého také, že už nemôže byť horšie. A toto je podľa mňa prípad súčasného Slovenska, preto pre mňa okrem strany Sloboda a Solidarita (č. 2) neexistuje alternatíva.
