Odchod človeka bolí. Tak veľmi nepríjemne, na duši. Smútok zaleje vzťah, ktorý odrazu poškodila strata.
Láska sa nedá uchopiť, ale určite existuje medzi živými bytosťami. U ľudí pozostáva z množstva momentov, pri ktorých si veľakrát ani neuvedomujeme, že sa dejú. Sú to gestá, reakcie, plytké i hlboké rozhovory, dokonca i zlozvyky, ktoré nám neskôr chýbajú. Pocit bezmocnosti zaťaží ramená a úzkosť obopne srdce.
Jedno z najsilnejších pút na tomto svete je medzi rodičom a dieťaťom. Rodič je v istom zmysle bohom, minimálne v útlom detstve – dal život, stará sa oň, zodpovedá zaň a vytvára svet okolo nás. Naučí nás hovoriť, dorozumieť sa a komunikovať s inými tvormi. Cez neho vnímame svet. Verím, že väčšina rodičov svoje deti úprimne miluje. Viem, že všetky deti hľadajú u rodiča lásku a bezpečnosť. Ochrana je totiž ukotvená v láske. A tú hľadáme všetci, bez rozdielu pohlavia, veku, náboženského vyznania či sexuálnej orientácie.
Nuž, ale čo robiť, keď je naša konekcia odstrihnutá smrťou?
Ževraj čas neexistuje. Skúste to povedať tomu, komu zomrelo dieťa, mama, otec, brat, sestra, žena či muž. Ako veľmi by chceli otočiť hodiny späť a opäť úpenlivo prežiť každú jednu minútu, sekundu po sekunde.
Pamätám si, že keď mi zomrela mama, chcela som od hnevu rozbiť hodiny na stene. Nedokázala som spať. Pozerala som na ne a očami tlačila sekundovú ručičku späť, ale ona, hnusoba jedna bezcitná, si bez problému tikala ďalej dopredu, akoby sa nič nestalo.
Hnevala som sa. Reprezentovala moju frustráciu nad celým svetom, ktorý išiel jednoducho ďalej, a ja som kričala: Počkajte! Na niekoho ste zabudli, tam ostala v čase a treba sa po ňu okamžite vrátiť!
Dnes viem, že to boli stupne môjho žiaľu. Nie po jednom ako schody, po ktorých vyjdeš a dorazíš do cieľa, ale jednotlivé fázy smútku, ktoré sa prelínajú navzájom, jedna silnejšia ako druhá, raz tak, inokedy onak.
Mohli sme urobiť niečo? Mali sme niečo inak urobiť? Kto to, kurva, dojebal? To ja? Kde som urobila chybu? Koľko som ich urobila? Ako jej teraz dokážem, že som ju nesmierne milovala, že mi na nej naozaj, úprimne záležalo?
More výčitiek. Depresia.
Končila som na začiatku všetkých stupňov – odmietla som jej smrť akceptovať. Tvárila som sa, že sa nestala, že moja mama je jednoducho stále zaneprázdnená, nedá sa jej „teraz“ dovolať, je na nákupoch, dovolenke, proste akurát v tomto momente nie je doma. Vždy.
Predpokladám, že to nie je zdravé a neodporúčam túto voľbu iným, ale je to spôsob, akým som sa naučila fungovať.
Moja mama je na dovolenke už dvadsať rokov.
Čím je človek starší, tým je svedkom viacerých odchodov. Viaceré, kedysi silné osobnosti plné energie pomaly zhasínajú svoju žiaru, až jej napokon niet. Ľudia, ktorí boli esenciálnou súčasťou vášho bytia, odrazu vymiznú. Niektorí pomaly, iní sú vytrhnutí zo dňa na deň.
Keby sa len dalo ešte jedno objatie... jeden rozhovor. Alebo iba raz by vyslovili vaše meno tým spôsobom, ako ho len oni vyslovovali. To sa však objednať nedá, ani za všetky peniaze sveta.
Smrť je tu pre nás všetkých a všetkých sa nás týka. Nie sme jej pánmi. Smrť je kontrast, vďaka ktorému si obnovujeme intenzívnejšie vnímanie vlastnej existencie. Tak sa nám z času na čas pripomenie.
Deti treba vziať na ruky, partnerov vystískať, kamarátov rozosmiať, vypočuť, podeliť sa.
Lebo láska nekončí s odchodom. Je transcendentná, vlieva sa do nás a my ju vlievame do svojich detí a blízkych. Tak dokáže človek prežiť aj storočia, v mnohých iných dušiach, ktoré už možno nepoznajú jeho meno, ale naďalej nesú princípy medziľudského spojenia, ktoré bolo raz tak veľmi silné.
A potom znova a znova.
Možno toto je jediná nesmrteľnosť, ktorú máme.
