Všade vo svete sa im dostane viac pochvaly. Sú väčší, majú viac histórie, úspechov aj kráľov. Držia si kultúru, majú lepšiu komédiu, divadlo aj filmy. Majú viac básnikov a rozprávkarov.
Dali svetu výraz bohém a spravili z neho pozitívny životný štýl. Dokonca celý smer, do ktorého patrí oblečenie, nábytok aj spôsob života. Do kelu, ešte aj Queen naspievali Bohemian Rhapsody a tá obletela celý svet.
My sme si natočili film o vrahovi z malej dediny, ktorý dodnes sedí vo väzení, a stal sa najnavštevovanejším filmom... na Slovensku.
Aký komplex sa odráža v tomto konkrétnom zrkadle, to už nechám na individuálne zamyslenie.
Keď sme sa od bráchov odtrhli a poskladali si prvý vlastný úspešný hokejový tím na olympiádu v Lillehammeri v roku 1994, bratia nám to o štyri roky neskôr v Nagane natreli nazlato takým spôsobom, že na slávne zemiakové spomíname dodnes a po bronzovej sme celkom nedávno urobili dokonca sprievod hlavným mestom.
Apropo, naša hlavná – kultúrna, historická a krásna – dedina sa s českou sestrou veľmi porovnávať nedá. Respektíve dá, ale fakt to nerobme.
Český kráľ Karol IV. chcel Prahu postaviť do konkurencie s Parížom. Dnes je na bucket liste každého, kto videl jej fotky na internete.
My sme si skrzom historického centra Bratislavy v sedemdesiatych rokoch praštili most. Čo tam po nejakej synagóge, keď môže byť bližšie Petržalka.
Česi majú dejiny identitotvorné, plné povstaní a národného obrodenia. My máme tak krásnu ale malú krajinku, kde našim chlapom museli pomôcť slovensky povstať Briti, Američania, Červená armáda i Rumuni.
Český Žižka bojoval s jedným okom do šesťdesiatky. Náš národobuditeľ sa, bohužiaľ, postrelil pri preskakovaní potoka.
Nášho najväčšieho syna, akého slovenský národ kedy mal, sme si možno zostrelili omylom aj sami. V tom čase bol vrchným veliteľom ozbrojených síl a dodnes sa hádame, kto pokazil jeho prílet do Vajnôr.
Ján Hus bojoval za náboženskú spravodlivosť.
My keď sme raz mali prezidenta farára, dodnes sa vieme pozabíjať klávesnicami, či bol služobníkom Božím alebo masovým vrahom.
Snažíme sa dobehnúť väčšieho a staršieho brata a pritom zabúdame že beží iný pretek.
My vyrábame najviac áut na počet obyvateľov.
Bratia majú Škodu, ktorá sa nám z pódia vysmieva každé MS v hokeji, keď nám Česi kopú nohou gól v poslednej minúte do prázdnej brány po odraze od rozhodcu, mantinelu aj bufetára.
Máme Bojnice.
Oni majú Karlštejn.
Naserie to, neříkajte, že nie.
Je to ako keď sme sa na dejinách umenia v škole učili o romantizme vo svete a potom sme otočili stranu učebnice:
„A teraz, o dvesto rokov neskôr, dorazil aj na Slovensko.“
Alebo barok, z ktorého pompéznosť vypršala kdesi po ceste a prišiel k nám v pochmúrnosti.
Tak si teda uľavme a poďme trošičku zapindať na bráškov. Nebojte sa, čítať to nebudú, je to po slovensky.
Poněvadž:
1) Ponožky v sandáloch, v Tatrách. To jó, táto stereotypná stálica stále platí.
2) Diaľnica Bratislava – Brno, bývalá je-betónka (vtip pre pamätníkov), je furt upchatá. Škoda, že ju nevedia rozšíriť na tri pruhy. My by sme ju síce, v štýle D1, za nekresťanské prachy "rozšírili" len o neskolaudovaný odstavný pruh, ale princíp je princíp.
3) Pripájacie pruhy na diaľnici v Čechách dodnes projektujú na väčšine územia v dĺžke 0,00 centimetra. Človek sa z pumpy nezapojí do 100km/h premávky pravého pruhu bez toho, aby sa nemusel pomodliť. Ale proč? Žiadna Škodovka predsa nikdy nedosahovala takéto zrýchlenie.
4) Pajcovaná hudba v českých rádiách. Pajcované country, pajcovaná ABBA, skutočný DJ Bobo a iné vrcholy jarmočnej púťovej kolotočárskej diskotéky z roku 1997. Fascinujúco otrasný hudobný vkus. A to národ, ktorý dal svetu Dvořáka či Smetanu.
4b) dodatok k rádiam: nepochopiteľne príliš veľa Paľa Haberu. Ano, jéj, dobil české rádio Slovák, ale piesňami, ktoré podľa mňa prepína aj Daniela Peštová.
Nuž ale najkrajšie na tom všetkom? Že sme si ľudsky a kultúrne stále blízky.
Keď sa ich spýtate, či sú lepší než my, väčšina povie:
„Ale prosím vás, co vůbec řešíte?“
A možno by sme mali prestať riešiť aj my.
Byť trochu viac bohémski a trochu menej susedia za plotom.
