Prečo možno nenávidieť susedov

Bolo to celkom nedávno, vlastne, keď si tak spomínam, ešte včera som si naposledy smutne vzdychla za vánkom minulých Vianoc, ktorých predzvesť mi prinášala radostný pocit nádherne bielej a slastne mrazivej zimy. Bohužiaľ, aj za tou som si včera, vlastne, keď si tak spomínam, ešte dnes ráno tesne po prebudení, ľútostivo povzdychla. Kam až moje oko z obloku mojej izby dohliadne, všade je vidieť iba zablatené pozostatky cesty, ktorú nám dobrí muži z vodární láskavo na jeseň minulého roku zo všetkou jemnosťou im danou rozkopali, aby nás nean­der­tálcov mohli napojiť na mestskú kanalizáciu a vyberať od nového roku k položke vod­né aj novú – stočné. A vraj život na dedine je idyla. Nechcem sa zasmiať nad tým­to dnes snáď až demagogickým výrokom, ktorého premisy už dávno stratili svoju platnosť, iba by som chcela popriať sebe aj ostatným obyvateľom našej obce pevné nervy a odkázať všetkým starým klebetniciam, nech radšej pre dobro dediny držia jazyk za zubami.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

 Všetko sa to začalo v ten pamätný deň, keď sa našej poslankyni (nemáme starostku, pretože patríme k neďalekému mestu ako jeho mestská časť) narodilo tretie vnúča. Jeden by si myslel, že na tretíkrát si už mohla na také niečo zvyknúť, hlavne keď ona sama kedysi porodila dve dcéry. Ale to by sa ten jeden mohol sakramentsky mýliť. Intrigy totiž najviac ožívajú na malých dedinách (hoci nás je takmer päť tisíc) a to, že sa jedna baba votrie do vášho domu a pod rúškom úprimného priateľstva vám dva týždne po šťastnej udalosti potajomky v kuchyni pri domácom zákusku a slabej kávičke ( to vieš, Anička, to moje srdce mi už tak dobre neslúži) akoby s pochybnosťami a obavami o vaše najväčšie blaho úchytkom pošep­ne do ucha prestrašenú vetu, že to malé sa vraj vôbec nepodobá na svojho otca, ale skôr na toho chlapca - vysokoškoláka, čo k vám chodil každý piatok poobede učiť hrať malú Kláru na klavír, vám rozhodne na pokoji nepridá. A mám pravdu, pretože naša celým srdcom obci oddaná poslankyňa milú dlhoročnú priateľku spakruky vyšikovala zo svojho udržiavaného domu a na znak toho, že si ju ako priateľku na­ďa­lej váži a ako ženu a znamenitú gazdinú ju neprestáva obdivovať, hodila po nej v návale dobrosrdečnosti a veľkorysosti celý koláč aj s plechom. Vraj, nech jej padne na úžitok. A zabuchla za sebou drahé plastové dvere s malým vitrážovým farebným sklom s tulipánom uprostred. Veľká škoda pre miestnych očumovačov, že také dvere nevydávajú ten poriadny zvuk ako tresk, švác alebo mnohovravné buch. Vydali iba sotva počuteľné ťuk. Nesmierne nedôstojný zvuk.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Mohli by sme vyhlásiť, že takýto je koniec nášho príbehu, to by sme však nevinnému čitateľovi navždy na tvári vyryli nedôstojný úškľabok vyjadrujúci obrovské pochybnosti nad autorovou súdnosťou a keďže si nič také nemôžeme v našom súčasnom finančne nezaistenom rozpoložení dovoliť a sme takpovediac úpl­­ne odkázaní na veselé tváre nadšených čitateľov, povieme iba toľko, že situácia sa mierne vyhrotila, akcia sa dočkala reakcie a dedina sa neradovala. Ba práve naopak. Dedina horko zaplakala a keď prišiel dážď, všetci obyvatelia vymenili vychádzkovú obuv za gumáky.

 Našu poslankyňu sme mali v dedine všetci radi. Hoci bolo ťažké v meste niečo pre dedinu vybojovať, keďže tam sa každý prihováral iba za svoju ulicu a hľadel si zaopatriť výlučne svoju rodinu a dohodiť kšefty kamarátom z krčmy a z futbalu, ona mala bojového ducha a podarilo sa jej získať nemálo finančných injekcií, ktoré zapichla rovno do dehydrovaného obecného majetku. Ibaže po príhode s bábätkom, jeho podobou, možným otcom, dcérinou neverou a premrhaným výborným tvaro­hovým koláčom s čokoládovou polevou sa naša poslankyňa zmenila. Nikto z nás by nevedel povedať deň ani hodinu jej premeny, pretože sa to dialo nenápadne, jej premenu nezbadal nik až pokým nám raz ráno prostredníctvo obecného rozhlasu s radosťou neoznámila, že pre svoju milovanú obec a jej drahých obyvateľov horko ťažko, ale predsa, vybojovala prípojku k mestskej kanalizácii. Nemáme sa vraj ničoho obávať, kanalizácia sa bude robiť po etapách, začne sa od Dolnej ulice a postupne sa dopracujeme pomaličky, nenáročne a hlavne nerušivo, až k ulici Hornej. Nám všet­kým, čo sme boli dlhé roky na kanalizáciu napojení načierno a vodárňam sme škodo­radostne ukazovali dlhý nos, zamrzol kyslý úsmev na tvári pri predstave ďalšej nemalej položke v našom mesačnom rozpočte. Keby sme však vtedy vedeli čo vieme dnes, s radosťou by sme vodárňam platili aj bez legálnej prípojky. Pretože týmto nao­ko radostným ozná­mením sa začala pomsta a la dedinská poslankyňa.

SkryťVypnúť reklamu

 Už o pár dní prišli do našej tichej a pokojnej dediny obrovské fučiace a rachotiace stroje, ktoré nám doslova a do písmena rozkopali náš pokojný život. Celé dni rezali, sekali, búchali, vyhadzovali staré kusy asfaltu a zeminu a hĺbili kilometre hlbokých tunelov rovno pri našich vystrašených trasúcich sa domoch. Všetko sa zmenilo a čo sa zmeniť nedalo, bolo premiestnené. A jedného dňa, bola som toho svedkom, preto­že som práve išla z nákupu, spadla z neba veľká kvapka rovno na zaprášenú cestu, na ktorej sa pyšne vynímali obrovské haldy násilne vyvrhnutej hliny a stovky úlom­kov starej asfaltky. Povedala som jedna? No, mala by som povedať prvá. Prvá z tisícich veľkých dažďových kvapiek, ktoré sa pokúšali zmyť všetok ten prach a špi­nu z povrchu zemského. Boli skutočne vytrvalé, padali celý deň, aj ten nasledujúci a až neskoro v noci, tesne nad ránom, sa vzdali. Teraz sme už na cestách nemali prach a špinu, nie, teraz sme mali rieku bahna.

SkryťVypnúť reklamu

 V to kalné blatisté ráno som sa pozre­la cez okno svojej izby, a videla som našu poslankyňu ako sa milo usmieva na moju susedu. Pozerala som sa na ňu a nevedela som, kde je chyba. Takmer sa rozplývala od šťastia, že ju vidí a pritom to bola ona, kto jej pred pár týždňami povedal o vernej podobe jej drahého vnúčika s mojím bratom, študentom konzervatória. A v tom mi to zaplo. Našou ulicou sa to predsa začalo. Prvá nenásilne pripojená ulica bola tá naša. My sme ako prví zažili tú česť chodiť vždy a všade so špinavými topánkami, na­­še nádherné predzáhradky sa ako prvé zmenili na prachom zapadané a hlinou zahá­dzané miesta, na ktoré sme hľadeli už iba s odporom a ľútosťou. Tak tak je to teda! Pomsta je odhalená. Chce ju vidieť brodiť sa blatom pred svojím vlastným domom a tváriť sa pritom vďačne. Stála som za oknom v zelenožltom kockovanom pyžame so strapatými vlasmi a opuchnutými očami a triasla som sa od smiechu. Ale iba chvíľu, pretože potom som sa sústredila na to, aby som svoju susedu začala intenzívne nenávidieť za ten jej všade sa pchajúci všetečný a zlomyseľný nos, ktorým spôsobila na mojej tichej a čistej ulici takúto spúšť. A okrem toho som si na faktúre za vodu prečítala pri doteraz prázdnej kolónke stočné sumu 300 korún. A to ma tiež pekne rozzúrilo.

Katarína Petoczová

Katarína Petoczová

Bloger 
  • Počet článkov:  16
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Momentálne bojujem s lenivosťou, rozmýšľam o živote a kujem pikle. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

SkryťZatvoriť reklamu