Tak aj bolo. Ťarcha tejto obrovskej krivdy, ktorej sa na mne moji rodičia dopustili už v útlom veku, ma sprevádzala až do mojich dvadsiatych prvých narodenín, kedy som si konečne po mnohých rokoch (studených nôh?) hľadania pravdy (akej?) a túžby po náprave našla v obrovskej škatuli zabalenej v lesklom červeno-modrom pásikavom papieri svoje vysnívané psie papuče. Výhra bola na mojej strane. Niekoľkoročná slovná vojna medzi mnou a mojou mamou (otec nás medzičasom (našťastie) opustil) sa teda skončila v môj prospech.
Logika. Argumenty. Premisy a tézy. Bojový duch a nezdolné odhodlanie za každú cenu dosiahnuť spravodlivosť. Tomu všetkému som sa naučila v škole. Základnej, strednej a ,samozrejme, vysokej. Všetko svoje úsilie som sústredila na štúdium, ktoré ma ako jediné mohlo pripraviť na rozhodujúcu bitku o pravdu. Každý deň v škole som pred sebou mala vidinu samej seba, ako mi na tvári pohráva blažený úsmev a nohy sa tešia s jemnej mäkkosti chlpatých papučiek. Pre túto vidinu som tvrdo drela, učila sa dňom i nocou nepreberné množstvo poučiek, definícií, dogiem, obratov a letopočtov. Prednášky a semináre som vo veľkej miere absolvovala duchom prítomná a písomné práce som si takmer vždy pripravila svedomito a poctivo.
Ako sa moje vedomosti zväčšovali, vyvíjala som na svoju drahú matku jemný nátlak presne v takej podobe, ako ma naučili dva semestre základov psychológie. Vyčítala som jej pramalý záujem o pocity šesťročného dieťaťa, ktoré v tomto veku ešte nechápe, že nemôže dostať všetko, o čo si požiada a keď mu situácia nie je vysvetlená spôsobom, ktorý by mohlo akceptovať, cíti, že je mu nespravodlivo ubližované a domáha sa nápravy ( plačom). Jednoducho povedané, toľko som moju úbohú matku ohlupovala rečami o nešťastnom malom dievčatku, ktoré pripravila o nádherné detstvo ( odporné, viem), o vine, ktorá ju bude prenasledovať do konca jej života a o možnom vykúpení, až sa nakoniec táto dobrá žena podvolila ( už bola zo mňa naozaj vyčerpaná) a pre pokoj vo vlastnom dome sa z veľkým sebazaprením odhodlala kúpiť mi obrovské chlpaté papuče s čiernymi očami, čiernym ňufákom a čiernymi ušami.
Teraz, po niekoľkých rokoch, už viem, že je nezmyselné vymáhať si aj v dospelosti splnenie svojich detských túžob a prianí a iba pre ich dosiahnutie sa rozhodnúť pre štúdium na univerzite, lenže vyššie ciele sa človeku začnú javiť ako (asi) vhodnejšie až vo chvíli, keď už v rukách drží svoju žltú kačičku, vláčik alebo chlpaté papuče a rozmýšľa, čo s nimi, došľaka, teraz bude robiť a či sa nemá radšej od hanby prepadnúť.
Ale aj napriek tomuto zisteniu tvrdím, že nebyť môjho nesplneného detského sna, namiesto štúdia žurnalistiky by som si, ako sa poznám, určite vybrala medicínu a mne sa pri pohľade na obnažené vnútornosti urobí tak trochu ťažko od žalúdka. Takže v konečnom dôsledku je všetko presne tak, ako má byť.
