Čím viac som si ju chcel skrotiť, tým menej sa mi to darilo. Stále som od nej dostal ten istý pohľad, z ktorého som vycítil, že sa nemám pokúšať o to, čo chlapec v knižke od Antoine de Saint-Exupéryho. Tak som si uvedomil, že ju krotiť nemožem. Strašne mi na nej záležalo, pretože bola pre mňa iná ako ostatné, musel som ju ale nechať ísť.
Nechcel som si ju viac získať. Snažil som sa si nahovoriť, že mi na tej líške nezáleží. Veď koľko je na svete líšok. Nevedel som, že krotenie je také ťažké a netušil som, že zabudnúť na tú neobyčajnú líšku, bude ešte ťažšie.
A čím viac som sa snažil na ňu zabudnúť, tým mi bola bližšie. Čím viac som si ju nevšímal, tým som cítil z jej strany väčšiu priazeň. Trvalo to chvíľu až sme nakoniec sedeli sami dvaja na lúke a spolu sme hľadeli na hviezdy nad hlavou. Vtedy sa na mňa opäť pozrela. Bol to ten istý pohľad. Až vtedy som si však uvedomil, čo mi ním chcela celý čas povedať. Vravela: „Tak prosím nekroť ma, tak si ma získaš."
Občas proste každý z nás potrebuje byť absolutne slobodný a neskrotený...
