III. KAPITOLA
Húliť, či milovať?
Interiér UImra bol veľmi príjemný. Nebola to typická, zatuchnutá krčma s drevenýmilavicami a čašníčkou ponášajúcou sa na chlapa, ale príjemná MÍSTNIHOSPODA.
Čašníčka Shally bola mladá a sympatická, poháre čisté,boxy dosť veľké pre viac ľudí, miestnosť na obedy s biliardovým stolom,jukebox obsahoval pesničky od výmyslu sveta a aj gambleri si prišli nasvoje. V kúte vedľa jukeboxu bol hrací automat a čašníčka malaniekoľko balíčkov kariet.
Osadenstvo bolo takmer nemenné. Chodievali sme tam my, dvajakamionisti z CZ, nejaká partia mladých, zopár robotníkov a Bentley,ktorý za automatom dokázal presedieť hodiny.
Pozdravila som sa Shally a kamionistom, a sadla sioproti Vinniemu. Sedel úplne vzadu, v boxe, kde zvykneme sedávať. Všetko,čo som si u neho objednala, som už mala na stole.
- Ahoj Vinnie- usmiala som sa na neho – vidím, že si minešetril.
- Vieš, že tebe doprajem všetko – tiež sa usmial.
Vytiahla som cigarety a ponúkla mu jednu. Vzal si. Obomsom pripálila a pustila sa do zákuskov.- O čom si to chcel hovoriť?
- Ako by som ti to, - zdalo sa, že mu je ťažko o tomhovoriť, no vedela som, že ja som jediný človek, ktorému sa zdôverujes osobnými problémami.
Bola som mu čosi ako psychológ – som zamilovaný.
Oválny čokoládový rez sa zastavil na pol ceste do mojich úst– čože si?
- Zamilovaný – pohľad mal vážny – do Phoebe.
Od Vinnieho som už počula veľa vyhlásení, ale všetky bolitypu „Chcel by som ísť do Ria. Žil by som tam s bývalými aj súčasnýmivojnovými zločincami pod sochou Krista s rozprestretými rukami“, „Somhomosexuál, ale mám rád mačky“, „Odo dneška nehúlim“, „Stanem sa pilotomv F1“, „Silne sa prikláňam k hinduizmu, ale hovädzieho mäsa sanevzdám“ a podobné nezmysly, ale nikdy v živote nejavil záujemo žiadnu ženu, pokiaľ nešlo výlučne len o sex.
Phoebe rozhodne nebola jednou z tých, ktorú by som sivedela predstaviť po Vinnieho boku. Fajčila iba keď bola kvalitne ožratá, čonebolo často, pretože pila iba zriedka, a pokiaľ viem, trávu nefajčilanikdy, zatiaľ čo Vinnie bol sfajčený takmer stále.
Proste mi nešlo do hlavy, ako by oni dvaja mohli spolufungovať.
Moje myšlienky boli dnes už po tretí krát prerušené. PrišlaShally, či si ešte niečo dáme. Pozrela som na ňu – Áno, buď taká dobrá, donesnám po dve vodky
Ten šok som potrebovala nejako zmierniť.
Ešte pár minút po tom, ako nám Shally doniesla vodku,a ja som tú svoju do seba okamžite kopla a pripálila ďalšiu cigaretu,sme sedeli bez jediného slova. Ticho prerušil Vinnie – nič mi na to nepovieš?
Pozrela som na neho – ja, ako si prišiel na to, že, na to,čo si mi povedal? – nedokázala som to vysloviť nahlas
Vinnie sklonil hlavu – Včera. Stretol som juv potravinách. Kupoval som si Dr. Pepper, keď som ju uvidel. Nemohol somsa zadržať a bez toho, aby som tomu stihol zabrániť, som ju pozval naobed.
Neuveriteľné – prijala to?
- Áno, prijala. Skutočne so mnou šla. Hovorila mio tom, že si kúpila nový fotoaparát a ukazovala mi niekoľko fotiekobyčajných ľudí. Ja som jej zas hovoril o tom, že som si kúpil nové bongoa ukazoval jej niekoľko fotiek obyčajnej marihuany.
- Dohodli ste si aj nejaké ďalšie stretnutie? –neuveriteľné. Ten zastretý hlas, ktorý mal v telefóne, ktorý mal po celýten čas, nebol z trávy. Bol z lásky.
- Áno. Zajtra ideme do kina.
- Čo dávajú?
- Neviem ako sa to volá, no viem, že musíš byť zhúlený, abysi sa na tom schuti zasmial.
- A o Phoebe o tom vie?
- Pravdaže. Dohodli sme sa na skôr, aby sme to stihli.
- Phoebe bude fajčiť trávu? Si si istý, že sa ti tonesnívalo? – nechcelo sa mi tomu veriť.
- Ak neveríš, tak jej zavolaj.
Dojedla som všetky zákusky, vypila minerálku, Vinniezaplatil a každý sme sa vybrali svojou cestou. Vinnie domov a ja, jasom vlastne ani nevedela, kam kráčam.
Domov sa mi ísť nechcelo, tak som zabočila smerom na mesto.
Nevnímala som cestu, preto som si ani nevšimla, že som dávnoobišla svoj obľúbený podnik, tak som zasadla v nejakom bare za rohom.
Vypila som ešte zopár vodiek a vyfajčila dosť cigarietna to, až by niekto mohol povedať, že mám rakovinu takmer istú.
Ľudia tu si nikoho nevšímali, tak ako si nikto nevšímal ich.Každý bol akoby zalezený vo svojej ulite a neplánoval z nejv najbližšom čase vyjsť.
Dokonca ani barman sa o nič nestaral, iba špinavouutierkou čistil poháre, čím dosiahol akurát to, že boli ešte špinavšie.
Ešte chvíľu som sedela a pozorovala ľudí. O pármiest ďalej sedel pri bare nejaký divný chlapík, zahalený v čiernom pláštis kapucňou. Nepovedal ani slovo, iba kútikom oka nenápadne sledoval dianieokolo seba a občas rukou urobil nejaké gesto na barmana, ktorý mu ihneď položilna stôl vodku a ďalej sa venoval svojim špinavým pohárom.
Vzadu za stolmi bolo iba zopár hostí. Za jedným bola jednaodpudzujúca starena, ktorá bola veľmi zaujatá pohárom whisky, ktorý malapoložený pred sebou. Za ďalším, hneď vedľa sedela partia starých chlapov, ktoríhrali Očko o posledné drobné. Poslednými hosťami boli dvaja vojnovíveteráni, jeden so skleneným okom, druhý na vozíčku, a bavili sao svojich niekdajších zážitkoch.
Mobil sa mi vybil ešte cestou od Imra, preto som nemalanajmenšiu predstavu o tom, koľko je hodín. Vedela som len toľko, žepohľady toho divného chlapíka nedobre vplývajú na moju psychiku, a pretoje najvyšší čas na odchod.
Zahasila som cigaretu, nechala na stole peniaze za pitiea vyšla na ulicu.
Bola už hlboká tma, no mne sa stále nechcelo ísť domov.Sadla som si na lavičku o pár blokov ďalej, pripálila si a pozorovalanáhodných okoloidúcich, ktorí podobne ako ja nenachádzali chuť opustiť slobodua vrátiť sa do svojich domovov, aj keď vedeli, že ich tam čaká milovanáosoba a určite mala o nich strach.
Randy. Musí sa o mňa báť. Vravel mi predsa, aby somnebola dlho. Odrazu ma pochytila náhla túžba byť v jeho blízkostia cítiť jeho vôňu.
Práve vo chvíli, keď som vstávala z lavičky, zazrelasom známu postavu. Bol to chlapík z baru a kráčal mojim smerom.Tvárila som sa, akoby som si ho nevšimla a dala sa na odchod. Možno tobola len náhoda, možno šiel iba rovnakým smerom, no aj tak som mala zvláštnypocit, že ma sleduje, zvláštne nutkanie otočiť sa, zastať a kráčať opačnýmsmerom, aby som videla jeho reakciu.
No niečo silnejšie ma donútilo pokračovať v cestea pridať so kroku, čo nebolo na vysokých podpätkoch veľmi jednoduché.
Ozvena jeho krokov však bola stále silnejšia a ja somuž rýchlejšie chodiť nedokázala.
Netrvalo dlho, a pocítila som niečiu ruku na mojomramene a vzápätí aj na ústach, čo mi zabránilo volať o pomoc.
Pomaly som sa mu otáčala tvárou v tvár a voľnourukou mu siahla na kapucňu.
Takmer som si cvrkla.
