Autori v článku publikovanom v časopise The Lancet HIV (Csete J., Elliott R., Bernard E. J.: So many harms, so little benefit: a global review of the history and harms of HIV criminalisation, The Lancet HIV, 2023, roč. 10, č. 1) uvádzajú, že od raných rokov epidémie HIV mnohé štáty kriminalizovali samotné nezverejnenie HIV pozitívneho statusu, potenciálne či domnelé vystavenie riziku nákazy a prenos vírusu. Podľa autorov je značná časť týchto zákonov a trestných stíhaní bez vedeckého základu a odráža nepresné, dnes už prekonané chápanie rizika a škodlivosti spojenej s HIV. Upozorňujú tiež, že takéto stíhania neúmerne dopadajú na ženy, sexuálne pracujúce osoby, príslušníkov menšín, gejov a bisexuálnych mužov, transrodové osoby, migrantov a pôvodné obyvateľstvo, pričom často končia dlhými trestami odňatia slobody. Autori zároveň pripomínajú, že medzinárodné odborné orgány — vrátane UNAIDS a autorov Medzinárodných smerníc OSN o HIV/AIDS a ľudských právach — odporúčajú neprijímať osobitné trestné zákony o HIV a existujúce trestné právo použiť len vo výnimočných prípadoch, keď možno jasne preukázať úmysel, predvídateľnosť aj príčinnú súvislosť.
Tento text nadväzuje na ich zistenia a kladie jednoduchú otázku: reflektuje slovenský Trestný zákon súčasný stav medicínskeho poznania? Odpoveď je znepokojujúca — nereflektuje.
Čo dnes vie medicína: U = U a PrEP
Za posledné dve desaťročia sa poznanie o prenose HIV zásadne zmenilo. Rozsiahle klinické štúdie (PARTNER, PARTNER2, HPTN 052, Opposites Attract) doložili to, čo dnes zhŕňa medzinárodný vedecký konsenzus pod skratkou U = U (Undetectable = Untransmittable, teda „nedetekovateľný = neprenášajúci"). Osoba žijúca s HIV, ktorá užíva účinnú antiretrovírusovú liečbu a dlhodobo udržiava nedetekovateľnú vírusovú nálož, nemôže pohlavným stykom preniesť vírus na iného človeka. Nejde o zníženie rizika — ide o nulové riziko sexuálneho prenosu. Tento záver dnes uznávajú CDC, UNAIDS aj stovky odborných a pacientskych organizácií.
Druhým pilierom prevencie je PrEP (pre-expozičná profylaxia) — antiretrovírusová liečba, ktorú užíva HIV negatívna osoba, aby sa chránila pred získaním infekcie. Pri správnom užívaní znižuje riziko nákazy zhruba o 99 %.
Predstavme si teraz úplne bežnú situáciu: manžel žijúci s HIV s nedetekovateľnou vírusovou náložou (teda „na nule") a manželka, ktorá navyše užíva PrEP, majú dobrovoľný pohlavný styk. Z pohľadu medicíny založenej na dôkazoch je riziko prenosu technicky nulové — a to hneď z dvoch nezávislých dôvodov. Napriek tomu takáto dvojica nie je pred slovenským trestným právom v bezpečí. A práve v tom je jadro problému.
Čo hovorí slovenský Trestný zákon
Zákon č. 300/2005 Z. z., Trestný zákon, upravuje ohrozovanie vírusom ľudskej imunodeficiencie v dvoch samostatných ustanoveniach:
§ 165 (úmyselné konanie): „Kto iného úmyselne vydá do nebezpečenstva nákazy vírusom ľudskej imunodeficiencie, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až desať rokov." Pri kvalifikovaných skutkových podstatách hrozí sedem až dvanásť rokov, a ak sa spôsobí ťažká ujma na zdraví alebo smrť, desať až pätnásť rokov.
§ 166 (nedbanlivostné konanie): „Kto iného z nedbanlivosti vydá do nebezpečenstva nákazy vírusom ľudskej imunodeficiencie, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov."
Príbuzný § 167 (ohrozovanie pohlavnou chorobou) navyše postihuje toho, kto iného „vydá, čo aj z nedbanlivosti, do nebezpečenstva pohlavnej nákazy" — čím sa celá logika neobmedzuje len na HIV, ale dopadá na sexuálne prenosné infekcie všeobecne.
Kľúčové slovné spojenie znie: vydá do nebezpečenstva nákazy. Nejde teda o trestný čin, ktorého znakom je skutočný prenos infekcie. Ide o ohrozovací trestný čin — dokoná sa už samotným vystavením inej osoby nebezpečenstvu nákazy. Prenos, ak k nemu vôbec dôjde, je až priťažujúcou okolnosťou. Zákon nikde nedefinuje mieru „nebezpečenstva" v súlade s aktuálnym vedeckým poznaním a nepozná nijaký prah, ktorý by zohľadnil, že nedetekovateľná vírusová nálož znamená nulové riziko prenosu.
Zákon, ktorý nepozná U = U
Tu sa medicína a právo dostávajú do priameho rozporu. Trestné právo operuje s abstraktným „nebezpečenstvom nákazy", ktoré si predstavuje tak, ako sa HIV chápalo v osemdesiatych rokoch — ako takmer istý ortieľ. Medicína medzitým dospela k záveru, že liečená osoba s nedetekovateľnou náložou nikoho neohrozuje. Slovenský Trestný zákon však túto skutočnosť do definície trestného činu nepremietol. Manžel — HIV pozitívny, no s nedetekovateľnou náložou, v dobrovoľnom styku s manželkou užívajúcou PrEP — sa teoreticky ocitá v dosahu ustanovenia, ktoré vzniklo pre úplne inú medicínsku realitu.
Dá sa namietať, že takéto konanie by na konci dňa žiadny súd neodsúdil, prípadne že by sa stíhanie zastavilo skôr, než by vôbec došlo k obžalobe. Lenže to je slabá útecha — a zároveň jadro nespravodlivosti. Skutočnosť, že by sa vec napokon zastavila, totiž neznamená, že HIV pozitívny človek „na nule" nemusí svoju nevinu preukazovať. Formálne síce prezumpcia neviny (čl. 50 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach) platí a dôkazné bremeno nesie štát. V praxi však konštrukcia ohrozovacieho trestného činu spolu so spoločenskou stigmou obracia reálne bremeno na plecia obvineného: to on musí znaleckým dokazovaním presviedčať orgány činné v trestnom konaní, že žiadne nebezpečenstvo nehrozilo. Pri HIV statuse sa tak — bez ohľadu na medicínu — fakticky vychádza z akejsi prezumpcie viny, ktorú musí človek vyvracať vlastnou vírusovou náložou.
Na tango treba dvoch
Celá logika týchto ustanovení navyše stojí na predpoklade, ktorý je sám osebe sporný — že za ochranu pred sexuálne prenosnou infekciou zodpovedá výlučne jedna strana. Ochrana pred nákazou (a nielen HIV) by pritom mala byť vždy vecou oboch osôb. Na tango treba dvoch. Dospelí ľudia vstupujú do intímneho vzťahu ako partneri, ktorí spoločne rozhodujú o miere rizika, o testovaní, o prevencii aj o užívaní PrEP. Prenášať plnú trestnoprávnu zodpovednosť na jedného partnera len preto, že pozná svoj status a je liečený, je nielen medicínsky nezmyselné, ale aj eticky pochybné — o to viac, že práve ľudia, ktorí sa dali testovať a liečia sa, sú tí najzodpovednejší.
Ceny, ktoré sa neplatia v rozsudku
Aj keď stíhanie nikdy nedospeje k odsúdeniu, samotné vedenie trestného konania má svoju cenu. Nie je v súlade s vedeckým poznaním ani s medicínou založenou na dôkazoch, aby liečená osoba musela podstupovať znalecké dokazovanie o svojej vírusovej náloži, aby čelila trestnému konaniu a aby riskovala, že informácie o jej zdravotnom stave presiaknu na verejnosť. V spoločnosti, ktorá je do veľkej miery postavená na hoaxoch a predsudkoch okolo HIV, môže takéto prezradenie mať výrazne difamujúci charakter — a napáchať škody, ktoré nijaké zastavenie stíhania nenapraví.
Autori v The Lancet HIV na tento mechanizmus upozorňujú aj z opačnej strany: kriminalizácia podľa nich vytvára strach, odrádza ľudí od testovania a vyhľadávania zdravotnej starostlivosti, a tým oslabuje verejné zdravie namiesto toho, aby ho chránila. Zákon, ktorý mal chrániť, tak paradoxne motivuje ľudí, aby o svojom statuse radšej nevedeli — pretože nevedomosť ich pred § 165 aj § 166 chráni lepšie než liečba.
Čo z toho vyplýva
Medzinárodné odporúčania sú jednoznačné: osobitné trestné zákony o HIV sa nemajú prijímať a bežné trestné právo sa má použiť len vo výnimočných prípadoch skutočného úmyselného prenosu, kde je preukázateľný úmysel aj príčinná súvislosť. Slovenská úprava v § 165 a § 166 tomuto štandardu nezodpovedá. Trestá „nebezpečenstvo", ktoré podľa dnešnej vedy pri nedetekovateľnej vírusovej náloži jednoducho neexistuje, nerozlišuje medzi reálnym a domnelým rizikom a nepozná obranu založenú na U = U.
Ak má slovenské trestné právo zostať dôveryhodné, musí dobehnúť medicínu — nie ju predbiehať strachom. To znamená prehodnotiť ohrozovacie skutkové podstaty tak, aby zohľadnili vírusovú nálož a účinnú prevenciu, aby uznali zdieľanú zodpovednosť partnerov a aby prestali z ľudí žijúcich s HIV robiť podozrivých už len na základe ich diagnózy. Kým sa tak nestane, budeme mať zákon, ktorý dokáže postaviť pred vyšetrovateľa aj manžela, ktorý svojej manželke nemôže ublížiť — a to je presne ten druh škody bez úžitku, o ktorom hovorí názov citovaného článku. ( príbeh z manželstva sa reálne stal v Uzbekistane kedy manžel dostal za takýto sex 5 rokov napriek prosbám manželky )
Odkaz na zdroj: Csete, J., Elliott, R., Bernard, E. J. (2023). So many harms, so little benefit: a global review of the history and harms of HIV criminalisation. The Lancet HIV, 10(1), e52–e61. DOI: 10.1016/S2352-3018(22)00248-X.
