<?xml version="1.0" encoding="UTF-8"?>
<rss xmlns:atom="http://www.w3.org/2005/Atom" version="2.0">
  <channel>
    <title>Blog - Romana Pišková</title>
    <link>https://blog.sme.sk/piskova</link>
    <description>blog.sme.sk</description>
    <webMaster>blog@sme.sk</webMaster>
    <language>sk</language>
    <item>
      <title>Pracovné bojisko. Alebo o tom ako sa votrieť zamestnávateľom.</title>
      <description>„ Keby boli všade také predavačky ako ste vy slečna... Vždy ste taká usmiata, plná energie a optimizmu. Tak rád tuná nakupujem. Po každý krát, keď odtiaľto odchádzam, a ste tu vy, tak mám úsmev na tvári. Neviem si vás predstaviť nahnevanú. Dokážete byť vôbec nepríjemná? “ Boli výroky adresované na moju osobu počas môjho „pracovného pôsobenia.“</description>
      <guid isPermaLink="false">4f0e764f-86d1-46e8-858d-96b8b070418e</guid>
      <pubDate>Thu, 19 Jun 2008 21:50:09 +0000</pubDate>
      <link>https://blog.sme.sk/piskova/nezaradene/pracovne-bojisko-alebo-o-tom-ako-sa-votriet-zamestnavatelom</link>
    </item>
    <item>
      <title>V bezvedomí ? Ale stále vás počujem!</title>
      <description>Dva mesiace zaracha. Dlhé dva mesiace nechodenia von, či už s priateľmi alebo s mojim chalanom. Bolo to peklo. A to všetko len pre prekliate známky v škole. Už by ste si mohli konečne uvedomiť, že som na strednej, a nie na základke, obhajovala som sa. Nemôžem predsa za to, že triedna na mne sedí, a neustále sa sťažuje! Stále si všímate len tie zlé známky. A čo tie dobré? Či to je len automatika? Nič nepomohlo. Ani jeden z mojich argumentov, ani jedno z mojich vysvetlení. Aj tak si neustále hrkútali to svoje. Ako inak. Rodičia. Nielenže nič nepochopili, ešte aj obvinili môjho chalana z môjho prospechu v škole. Prežila som to.</description>
      <guid isPermaLink="false">1448660b-8342-4451-963a-2bcbae1d327f</guid>
      <pubDate>Wed, 18 Jun 2008 20:43:24 +0000</pubDate>
      <link>https://blog.sme.sk/piskova/nezaradene/v-bezvedomi-ale-stale-vas-pocujem</link>
    </item>
  </channel>
</rss>
