Už je, ale zároveň ešte nie je. Niekoľko mesiacov skúma svet, ktorý je ešte trošku odlišný, možno krajší, než ten náš, v ktorom žijeme a pohybujeme sa my. Ale i tak javí záujem o nás. Hlási sa k slovu, všetko dáva najavo, svoje túžby a sny, že raz bude taký ako my. Nepýta sa, čo zlé sme spravili, neskúma naše chybné kroky, berie do úvahy len pohľady našich očí, kde vidí lásku. Niekde už len vyhasnuté sviece, ktoré láskou kedysi horeli. Ale práve preto prichádza, aby to, čo bolo v nás krásne, aby to opäť ožilo. A ono vie, že keď k nám príde, že sa sviece rozhoria, že plamienok bude každým dňom silnieť, až budeme zas všetci schopní milovať.
Hladila som ho síce len cez pokožku maminy, ale tá skutočnosť, že to vnímal, cítil, že chápal, ako veľmi sa na neho teším, tá skutočnosť bola tak živá, že oživila to mŕtve, čo som sa snažila ukryť kdesi hlboko do seba. Život. Najväčšia hodnota, ktorú máme, a ktorú dať môžeme- bez rozdielu medzi rasou, bohatstvom a postavením. To maličké ešte len príde, ale už teraz je neskutočne múdre. Vie viac, ako my všetci, čo tu už toľké roky bezcieľne letíme životom. Neviem vyjadriť tú radosť, ktorú prežívam, ktorú som nadobudla kontaktom s očakávaným novým životom.
Možno je to skutočne tak, že sa rodíme, aby sme zabúdali na niečo, čo bolo predtým, ak vôbec bolo niečo predtým. Prečo a ako dokáže ešte nenarodené ľudské stvorenie vyvolať toľko lásky naokolo? Bude to tým, že tento jav je vlastne cestou. Keď sme unavení životom, keď nás premôžu problémy všednosti, keď zabúdame na všetku krásu okolo, vždy sa nájde pár ľudí, ktorí čakajú bábätko. A my sa pri pohľade na nich usmejeme, túžime pohladiť to maličké bábo, ktoré veselo žije v brušku, a uvedomíme si, že to je ten zmysel života. Život. Život je zmyslom života. Máme ho, dávame ho, milujeme ho.
