Citim množstvo energie každej bunky svojho tela. Všetko sa snaží predrať na povrch, ale konvencie, chyby rodičov a celý (ne)poriadok (ne)fungujúci na tejto Zemi kričí: "STOP!!!" Oproti lampe vidím svoj tieň a na tele cítim tvoju vôňu, čo si zanechal na tričku. Chcem všetko vykričať sveta, zmazať chaos z mojej hlavy a skúsiť nájsť vlastný smer celej jazdy životom.. A namiesto toho len vdychujem včerajšiu minulosť a hluchnem pod nátlakom príkazov, povinností, čo nedávajú žiaden zmysel ani odpoveď....ach stratený čas, v starobe mi budeš chýbať!!!
Keď sa veci pohnú bez môjho dotyku, alebo keď slnko nesvieti, i keď je za mrakmi, vtedy cítim, že svet ma strašne klame. A klame všetkých naokolo. Ak by svet neklamal, znamenalo by to, že sa klameme sami a sami nechceme poznať pravdu. Zmätok, čo so sebou prinášajú tie tisíce myšlienok každý deň, nekonečný stres, pretože z teba niečo vyrásť musí a nech to, čo vyrastie je šťastné, ale šťastné do únosnej miery, ktorá v žiadnom prípade nebude prekročená....chaos...
A mne táňa postačuje. Telo, čo vôňu zanechalo už dnes nie je podstatné, lebo v pachu spoznávam omnoho viac ako z tela.Telá klamú. Svet klame, všade klamstvo a pred očami čierne klbko zmätku. Keď sa človek ľaká svojho tieňa, keď klávesnica nepíše zmysluplné vety, keď zimomriavky nabehnú na pokožku len zo závanu vzduchu, vtedy sa mi opäť potvrdzuje, aké je to všetko márne. A ja sa zatiaľ snažím zachrániť každú sekundu, aby som ušetrený čas premárnila ešte horším spôsobom....chaos...
Kto bude chcieť pomôcť?
