Vlastná tvorba - Nemuselo sa to tak skončiť ( fikcia )

Nemuselo sa to tak skončiť... zoskupujem spomienky od detstva, kamarátov, lásky, pričom môj neprítomný zrak spočíva na hlavni. „Nazdar“, kráčam po chodbe... „Zdravím“, vchádzam do kancelárie.. „Dobré ráno“, privíta ma môj nový klient: „Takže Vy si chcete dať poistiť to auto“, sadám si do môjho nového kresla a robím to tak pôžitkársky, aby mi každý závidel, a v duchu mi to prináša strašné upokojenie...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

„Určite pochopíte, že musím skontrolovať stav vozidla, pred tým, ako môžete s nami uzatvoriť zmluvu...“
 Starší pán mlčky prikývol:
 „ Prišiel som na ňom, môžeme to urobiť hneď“
Myšlienka rýchlo uzatvorenej zmluvy ma okrídľovala, tak som hneď energicky vstal. Nasledujúc tohoto človiečika, som pomaly zostupoval po schodoch vedúcich do podzemného parkoviska. Jeho topánky rytmicky klopkali do môjho tichého spievania. Zastali sme a až ma trhlo, keď toto klopkanie naraz zmĺklo. Zastal pred akousi staršou bedňou. Skontroloval som ju, ofotil, čo bolo potrebné. Vrátili sme sa do kancelárie a vyplnili potrebné formuláre. Moja nálada začala upadať, keď ma tento muž opustil. Možno bolo na príčine aj to šero na parkovisku, možno to bola neznesiteľná nuda, ktorá sa ma zmocňovala...
 Nevedel som sa dočkať konca tohto dňa... Kútikom oka som neprestajne sledoval ručičky hodín visiacich vedľa môjho stola. Niekedy mi pripadalo, akoby zastali, či dokonca bežali do opačného smeru. Cítil som dokonca ich výsmech... Pokúšal som sa zabaviť pozeraním z okna, no to zhoršilo moju náladu ešte viac, začalo sa totiž zaťahovať a ako je známe, počasie vplýva na človeka a zvlášť, čo som si všimol už dosť skoro, na mňa. Tak som sa uvelebil v mojom kresle a začal som listovať v kalendári. Aha, zajtra má moja sesternica meniny, musím jej aspoň zavolať.. O týždeň je dvadsiateho, to má strýko narodeniny. Pri posledných mi prišlo tak zle, lebo sme sa pohádali, a vysvitlo, že som mal menší infarkt. To bol deň! Á, o mesiac a niečo máme výročie, čo sa poznáme. Neuveriteľné, to sme už spolu sedem rokov. Ako ten čas plynie...
 Toto ma prestalo baviť tiež.
 V zime sa začína tak skoro stmievať.. Nakoniec došlo k najhoršiemu. Nedokázal som udržať otvorené oči. Hádam ma nezastihne takto šéf.. S touto myšlienkou som zaspával... Zrazu, skoro nehlučne, sa otvorili dvere. Strhol som sa, ale už bolo neskoro. Predo mnou stál môj nadriadený. Už som ho počul, že čo si to dovoľujem, že začo ma asi platia, a či viem, že tu sú ešte nejaké prípady na prešetrenie z minulého roka... V duchu som začal nadávať... Nič také neprišlo - bolo to horšie.
 „Škrtám vám na tento mesiac prémie“
To mi ešte len chýbalo. Čo sa s ním dnes stalo? Inokedy si pokričí a je po všetkom... Žeby ho opustila žena?
 „A keď nezvýšite produktivitu vášho tímu, tak sa rozlúčte s prémiami na tento rok!“
 Protestovať som sa ani nesnažil, vedel som, že to nebude mať žiaden význam. V tejto chvíli sa pozrieť na hodiny, by bolo nebezpečné, tak som musel trochu počkať, kým sa nevytratil. Už len hodinku. Zarazil som sa. Prespal som nejakú tú chvíľku. Dokonca som nebol ani na obede. Tridsať minút, dvadsať, desať.. Už vstávam.
 „Maj sa“, vychádzam z kancelárie
 „Ešte pekný deň“, kráčam po chodbe....
 „Uvidíme sa zajtra“, prebehnem okolo vrátnika. V saku hľadám kľúče od auta. Vždy som trochu nervózny, keď ich neviem ihneď nájsť. Stále mávam sen, že niečo stratím alebo, že zablúdim. Konečne som ich našiel. Boli vo vnútornom vrecku. Otváram dvere. Nasadám. Už som na hlavnej, strašná zápcha. Snažím sa obísť kolónu cez bočné uličky. Nikdy som tu predtým ešte nebol. Staré paneláky, rozbité sklá, samí bezdomovci. Ako sa títo asi dostali na ulicu? Stratili prácu, možno začali piť. Všade rovnaké ľudské osudy. Keď nie rovnaké, tak aspoň podobné. I ich tváre sa podobajú. Ošľahané vetrom, zmrzačené zimou, s vtesanou beznádejou. Míňam bočné uličky, predbieham ojedinelých cyklistov. Strácam orientáciu. Zrak mi blúdi po okolitých budovách, stromoch, križovatkách, hľadajúc čo i len náznak niečoho známeho. Čím viac sa snažím rozpoznávať detaily, tým viac sa mi všetko mieša do kopy. Zdá sa mi, že chodím dookola, že som to všetko už niekde videl. Budovy sa mi zdajú známe i cudzie zároveň. Tváre bezdomovcov neviem rozoznať a som nervózny, i keď som ich nevedel rozoznať i predtým. Po tvári mi steká studený pot. Srdce mi bije stále rýchlejšie. Skupinky očí ma pozorujú. Zraky ma dusia. Dýcham rýchlejšie, ale ťažšie. Už sa mi potia i ruky. Vysychá mi v ústach. Po chrbte mi prebehnú zimomriavky, necítim sa vo svojej koži.
 Mám strach. Túžim po niekom známom, po rodičoch. Chcem sa skryť pred celým svetom. Nechávam za sebou jednu križovatku, druhú, bočím doľava. Opäť míňam jednu križovatku, druhú. Letmo sa pozriem na hodinky. „Do pekla!“, blúdim tu už dve hodiny. Dvíham zrak opäť na cestu, prepadám v beznádej. Kútikom oka pozorujem neustále behajúce uličky. To poznám! Prudko zabrzdím, zaradím spiatočku, zacúvam. Presne, to je tá reštaurácia, v ktorej sme oslavovali strýkove narodeniny.
 Zhlboka som si vydýchol. Za chvíľu som bol opäť na známej trase. Pridávam. Chcem byť čo najskôr doma. Pozriem na hodinky. Usmejem sa. Dvíham zrak. Krv. Náraz. Srdce mi ide vyskočiť z hrude. Neprítomne vystupujem, čosi sa snažím povedať. Nič nepočujem. Je mi zle.
 Bol to nejaký bezdomovec. Začína sa mi vracať sluch, počujem krik. Nejaká skupinka. Rúti sa na mňa. Jeden vyťahuje zbraň. Mieri priamo na mňa. Vzal som mu kamaráta, spolutrpiaceho. Môj neprítomný zrak spočíva na hlavni. Dýcham rýchlejšie. Tresk...
 Niečo ma prebodne. Cítim to. Prehnalo sa mi to srdcom. Rozleteli sa dvere. Otvorím oči. Vidím môjho šéfa. Niečo kričí. Zatváram oči. Viečka sú ťažké. Bolesť je strašná. Dýcha sa mi ťažko.
 „Je mŕtvy!“ stojí lekár nad mojím telom:
 „Infarkt“. Všetci sa zhromaždili pri dverách mojej kancelárie. Zomrel som v mojom krásnom kresle. Zabil ma môj nadriadený...

Boris Počatko

Boris Počatko

Bloger 
  • Počet článkov:  1
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Súčastné dianie je väčšinou pre mňa záhadou ... Zoznam autorových rubrík:  PrózaPostrehyPočítačeSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

SkryťZatvoriť reklamu