Povedzme si to na rovinu: Väčšina z nás má na Rómov z osád jasný názor. Sú leniví, nechce sa im pracovať – stačí predsa len chcieť a svoj život by zmenili. Ale skutočne stačí iba chcieť?
Skúsme aspoň na chvíľu vypnúť emócie a racionálne zhodnotiť fakty. Naozaj si niekto myslí, že ak na niekoho pol storočia pokrikujeme, že už jeho starý otec bol menejcenný, že len zneužíva sociálny systém, že je neschopný a hlúpy, tak sa ten mladý Róm jedného rána zobudí a povie si: „Dnes je predsa nový deň, pôjdem s radosťou do školy a budem sa snažiť zapadnúť medzi tých, ktorí mnou pohŕdajú!“
Ponižujeme ich, odmietame a dávame im pocítiť našu nadradenosť - viem, nie všetci - mnohí sa len mlčky prizerajú.
Mlčanie je tichým súhlasom a robí z nás komplicov tejto verejnej potupy.
V zápätí s absolútnym nepochopením od nich očakávame úctu, rešpekt a dokonca vďačnosť. Naozaj si myslíme, že trestom, tlakom a prehliadaním niekoho zmeníme? Nátlak plodí len odpor. Akcia vyvoláva reakciu – nič viac a nič menej.
Štartovacia čiara z blata
Pozrite si kroniky obyvateľstva, alebo len vlastný občiansky preukaz. Čo je to prvé a základné, čo sa tam uvádza? Predsa: Meno, priezvisko, dátum narodenia, miesto narodenia - rodičia. Mali sme možnosť výberu? Nie. Ale ani oni ju nemali!
Keby ste sa narodili v osade, kde celé generácie pred vami nikto nemal poriadnu prácu a jediný kontakt s „bielymi“ bol policajný zásah alebo opovržlivý pohľad v autobuse pri akomkoľvek pokuse vyjsť z osady, ani váš svet by nebol o sebarealizácii a kariére, ale o prežití a rezignácii.
Dieťa v osade nie je vinné za to, kde sa narodilo. Minimálne do dvanástich rokov len prijíma to, čo vidí doma. A potom sú tu naše nešikovné snahy o integráciu – v škole nezažije nič iné, len pohŕdavé pohľady tých, ktorí sa od neho odťahujú. Bodaj by sa netešilo domov, kde sú všetci ako ono, kde je milované a rešpektované.
Vy by ste sa do školy, kde vami pohŕdajú, tešili?
Čudujeme sa, že tie deti „nefungujú“ podľa našich predstáv? Tie deti neodmietajú šancu z rozmaru – ony sa jej boja, rovnako ako by sa naše deti báli radikálnej zmeny v nepriateľskom prostredí.
Reálna šanca nie je jeden papier v škole. Musí to byť celoplošný systém: edukácia detí ruka v ruke so vzdelávaním a prácou rodičov, napríklad v sociálnych podnikoch.
O vine môžeme diskutovať až vtedy, keď vytvoríme prostredie, v ktorom si človek naozaj môže vybrať bez strachu o prežitie. Dovtedy sú to len naše predsudky. Dajme im najprv túto skutočnú šancu a až potom začnime písať štatistiky. Nie naopak.
Ponižovanie je slepá ulička
Človek, ktorý cíti len nenávisť a pohŕdanie, nemá dôvod spolupracovať. Ak chceme dialóg, musíme začať prijatím, nie nátlakom. Sila a násilie nikdy nikoho neprevychovali k lepšiemu – len ho zlomili alebo naučili brániť sa, prípadne útočiť.
Máme na čom stavať – využime to!
Pred dvadsiatimi rokmi sme o vzdelaných Rómoch prakticky nepočuli. Dnes je situácia iná. Máme rómskych inžinierov, učiteľov, úspešných remeselníkov aj aktuálnych vysokoškolákov. To sú tí ľudia, ktorí musia byť mostom. Oni najlepšie vedia, ako to v osade vyzerá, a zároveň vedia, ako z nej vyjsť von.
Namiesto toho, aby sme na Rómov nadávali pri pive, mali by sme začať spolupracovať s tými, ktorí to dokázali. Oni sú motorom zmeny, ktorá môže pohnúť celou krajinou.
Dajme deťom reálnu šancu. Aby v dvanástich rokoch, keď sa začnú vedome rozhodovať, mali pred sebou aj inú cestu ako tú, ktorú vidia v blate pred chatrčou. Dovtedy je to len naučený autopilot. Kým dieťa diplomatov či podnikateľov má predinštalovanú istotu, autopilot dieťaťa z osady beží v móde prežitia, kde je dlhodobé plánovanie len nezmyselným kódom.
Naše ponižovanie je pre nich biologickou zátarasou – aktivuje v mozgu rovnaké centrá ako fyzická bolesť.
V takom stave sa nikto nedokáže učiť ani meniť. Ak chceme, aby sa Rómovia zmenili, musíme najprv zmeniť to, ako sa na nich pozeráme my. Pretože nikto sa nebude snažiť patriť do spoločnosti, ktorá mu každým pohľadom hovorí, že tam nepatrí.
Prestaňme konečne podliehať základnej atribučnej chybe, keď ich situáciu pripisujeme ich povahe, a nie podmienkam, do ktorých sme ich ako spoločnosť uväznili.







