Slovensko sa práve nachádza v období fašiangového ošiaľu. Doslovne.
Plesy, masky a potlesk bábkovému divadlu moci, ktoré predvádza svoje naučené kroky. No kým sa v sálach hoduje, v zákulisí sa potichu pripravuje popol. Nie ten symbolický, ale popol, ktorý zostáva z rozvrátených hodnôt a zničených ľudských šancí.
Maškarný bál moci
Tento systém už nepotrebuje pochodovať v čižmách. Nepotrebuje uniformy. Stačí mu nasadiť si masku „demokracie“. Jeho podstata však zostáva rovnaká – selekcia. Delenie na masky, ktoré sú na bále vítané, a na tých, ktorí sú vyhnaní do mrazu. Nehodní! Keby mohli, dajú im to vytetovať na predlaktie.
Zneužitý intelekt ako karnevalová rekvizita
Je desivé sledovať, ako sa inteligencia a filozofia stali len rekvizitami v tomto divadle. Tak ako nacizmus kedysi zneužil a prekrútil myšlienky Friedricha Nietzscheho, dnešní mocní využijú kohokoľvek. Nie sú inteligentní v zmysle tvorivom, sú inteligentní v zmysle vykorisťovania. Dokážu zneužiť akýkoľvek – aj akademický koncept, aby ním ospravedlnili penalizáciu za pôvod alebo akceptáciu asymetrie šancí.
Vytvárajú ilúziu, že kto neuspel, ten si za to môže sám
Meritokratický blud, pri ktorom nám zámerne podrážajú nohy. Ako „os od nuly k nevyhnutnému“, ktorá sa v tomto systéme zasekla na nule. Algoritmus ich nenávisti totiž hlad nepocíti, ale spoľahlivo ním nakŕmi dav.
Cesta z pasce: Odvaha k rovnosti
Ak chceme zastaviť tento rozklad, musíme sa pozrieť tam, kde nenávisť zapúšťa korene – do našich škôl. Obraz dieťaťa, ktoré musí sedieť samo na chodbe, kým sa jeho spolužiaci za dverami učia angličtinu len preto, že rodičia nemali na poplatok, je diagnózou našej doby. Ako aj mnohé deti na invalidných vozíkoch, alebo deti narodené do generačnej chudoby - také ani len do školy nevpustíme? Školy – na ktoré majú právo zakorenené v ústave Slovenskej republiky?!
Práve tu, na týchto chladných chodbách, si sami pestujeme novodobý nacizmus!
Učíme deti, že svet sa delí na vyvolených vnútri a "nehodní" za dverami. Stigmatizujeme ich pôvodom a chudobou, akoby to bol zločin. No nezabúdajme, že tie deti, ktoré dnes nechávame sedieť v hanbe na chodbe, sú tými istými ľuďmi, ktorí budú raz rozhodovať o našej dôstojnosti v starobe a o výške našich dôchodkov.
Inklúzia nie je milodar – je to investícia do prežitia
Fašiangy čoskoro skončia a príde Popolcová streda. Čas pravdy. A skôr než niekto začne hádzať kameňom do druhých, nech sa pozrie do zrkadla a spýta sa sám seba: „Naozaj prijímam ľudí okolo seba, alebo si len pestujem pocit nadradenosti?“
Slovensko nepotrebuje bábkové divadlo moci
Potrebuje úprimnosť, rovnaké šance a spravodlivosť, ktorá nepozná kategóriu A a kategóriu B. Inklúzia a rovnosť nie sú len ideály – sú to jediné prostriedky, ako zabrániť tomu, aby sa náš systém zrútil. Zložme masky skôr, než nám ich strhne realita, s ktorou sa nebudeme vedieť konfrontovať.
Skôr než tento text ohodnotíte, zamyslite sa nad tým, že nacizmus nezačal ohňom, ale chladným presvedčením, že niekto je „viac“ a iný je len „položka v rozpočte, čo z nášho uberá“.
Dnes nerobíme nič iné. Len sme ostnatý drôt vymenili za paragrafy a selekčnú rampu za tiché chodby škôl, kde nechávame sedieť deti bez budúcnosti.
Aký je rozdiel medzi vtedajšou „čistotou rasy“ a našou dnešnou „ekonomickou užitočnosťou“? Ak v oboch prípadoch na konci zostáva človek bez šance na život a skúste nájsť aspoň päť rozdielov.
