Prechádzali sme úzkou uličkou v malom talianskom meste. Staré domy, kamenná dlažba a okná takmer pri chodníku. V nich kvetináče. Plné narcisov. Boli krásne – žlté, žiarivé, asi len meter nad zemou. Nakláňam sa a pozerám – za ne aj pred ne.
Môj muž sa pousmial a spýtal sa: „Čo robíš?“
„Pozerám sa, či tam nie je nejaká reťaz,“ odpovedala som vážne. „Na Slovensku by to bolo nejako pripevnené.“
Zasmial sa a povedal:
„My tu nepotrebujeme kradnúť kvety susedovi. Keď sa nám také páčia, ideme si ich kúpiť. A keď nie, tešíme sa, že ich má on – obzeráme si ich u neho. Nie všetko, čo nás môže tešiť, musí byť naše.“
Táto veta mi zarezonovala. Rozdiel medzi krajinami sa totiž nemeria len v ekonomike, ale aj v tom, na akej štartovacej čiare začíname rozmýšľať o druhých.
Prezumpcia viny
V Taliansku si vnímaný ako dobrý človek, kým toho druhého nepresvedčíš o opaku. Na Slovensku je to obrátene. Si podozrivý, kým nepreukážeš svoju nevinu. Nový kolega, sused, alebo politik – všetci začínajú v hlbokom mínuse. A kým človek polovicu dňa len dokazuje, že nie je zlodej, agent alebo podvodník, nezostáva mu čas na to, aby niečo skutočne tvoril. Sme krajina, ktorá svojich vizionárov musí obraňovať. Zlodej sa obráni aj sám.
Pasca „dedičného hriechu“ a zmarených nádejí
Dnes na Slovensku hľadáme Mesiáša, ale čakajú ho zradné púštne duny. Politickí lídri dnes narážajú na systém, ktorý sa poriadku bojí, lebo v neporiadku sa lepšie kradne. Ktokoľvek a kdekoľvek ak príde s úprimnou snahou dať veci do poriadku – spomeňme si na príbeh emeritného arcibiskupa Róberta Bezáka, alebo prvej slovenskej premiérky Ivety Radičovej, či aktívni študenti zo ŠRVŠ – systém ich prevalcuje. Dobrý úmysel sa u nás trestá najprísnejšie, pretože vyrušuje tých, čo sa naučili profitovať z chaosu. Nový líder si neoblieka víťazný plášť, ale košeľu hanby, ktorú mu ušili jeho predchodcovia.
Brat brata by predal za výhodný statok
Tvárime sa ako kresťanský a demokratický národ, ale v realite nás ovláda závisť. Ak má sused o jednu tehlu viac, hneď je to podozrivé. Ak niekto robí niečo dobrovoľne a zadarmo, pýtame sa: „Čo z toho má? Kto ho platí?“ Zlikvidovali sme v sebe nezištnosť. Povinné upratovacie soboty a manifestácie minulého režimu nám pomoc druhým natoľko zhnusili, že sme sa uzavreli za vysoké ploty. Sme schopní pohŕdať každým, kto je len trochu iný – či už farbou pleti, alebo len tým, že inak premýšľa alebo je z vedľajšej dediny.
Boj o prežitie namiesto tvorby
Tento kŕčovitý stav nás paralyzuje. Keď sa musíte neustále brániť a vysvetľovať každé svoje slovo, nemáte priestor na víziu. Energia slovenskej spoločnosti nejde do budovania príbytkov, ale do hádok o tom, akej farby majú byť steny, zatiaľ čo nám do kuchýň zateká. Sme národ, ktorý žije v permanentnom móde „prežitia“, a v takom nastavení sa nedá vybudovať moderná, funkčná krajina.
Kolektívna trauma: Vojna chudobných
Možno je hlavným problémom Slovenska hlboká trauma z nedostatku. Celé generácie nám bolo upierané, vždy sme mali málo. Tento historický hlad v nás vytvoril nenásytnosť strachu. Aj keby sme mali dosť, ruka podvedome siaha po ďalšom – pre istotu, lebo čo ak zajtra znova nebude?
Tento strach z nás robí ideálnu hračku pre vypočítavých. Tých –ktorých chcú mať ešte viac. Nie je nič jednoduchšie, než poštvať proti sebe ľudí v stave, ktorý Taliani nazývajú „guerra tra poveri“ – vojna chudobných.
Kým sa my bijeme o omrvinky a podozrievame suseda, tí hore nám kradnú celé chrumkavé chleby. Dobre vedia, že vystrašený národ sa nikdy nespojí.
Kým nepochopíme, že naša hodnota nie je v tom, čo sme si získali, ale v tom, čo dokážeme spoločne udržať v bezpečí bez reťazí, budeme stále na mieste. Slovensko nepotrebuje nového spasiteľa. Potrebuje sa konečne nasýtiť vlastnej dôstojnosti a prestať veriť, že jediný spôsob, ako prežiť je – ukradnúť susedovi kvetináče z okna.
