Často premýšľam, čo vytvára tú zvláštnu, neprajnú atmosféru na Slovensku.
Nie tú hlučnú, ktorú vidíme v médiách, nie tú viditeľnú v uliciach, ale tú skrytú – tichú, ktorá sa šíri z domu do domu, z človeka na človeka.
Ako keby tu niekto vybudoval akýsi skleník, v ktorom sa starostlivo pestuje závisť a nenávisť.
Nie sú to len politici, marketingoví experti alebo médiá – sme to často my sami, naučení určitému spôsobu myslenia a cítenia už od detstva.
A keď sa nad tým zamyslím, uvedomím si, že nie je predsa nič, čo by sa nedalo zmeniť. Nie je potrebné bojovať, kričať ani sa hnevať. Stačí si to priznať. Vidieť, kde nás ovplyvňuje strach, trpkosť, kde nás chytá pocit menejcennosti. Kde sa zrodila zlomyseľnosť, hnev či odpor, ktoré sa pretavili do pohŕdania a pomsty.
Nie je to zložité. Nie je to heroické. Je to jednoduché.
Uvedomenie, priznanie a pustenie – nechať to proste odísť a zrazu sa objaví priestor na slobodu, pokoj a lásku. A práve tam, v tom priestore, sa začína hrať iná melódia – melódia, ktorú si každý môže zahrať sám.
Klávesy života a tóny nelásky
Je v tomto pomyslenom klavíri života niečo symbolické. Na týchto klávesách hrajú politici, odborníci marketingu, aj všetci podvodníci, všetci tí, ktorí nás chcú nejakým spôsobom ovplyvniť, manipulovať, zavádzať a predovšetkým oklamať.
Pretože stlačiť kláves nelásky je jednoduché.
Každý má predsa nejakú skúsenosť z nelásky – a tam presne je ten slabý bod, kde sa necháme zmanipulovať.
A oni na toto tlačia. Kto zažil nelásku v rodine, kto vo vzťahu s partnerom, kto sa hnevá sám na seba, pre vlastné neúspechy a pády.
Keď v nás vyvolajú nenávisť a závisť, sme teoreticky ochotní urobiť čokoľvek.
Lebo stlačiť v nás kláves lásky, vzájomného rešpektu a úcty je dlhotrvajúce, namáhavé a ide to pomaly. Vyvolať v nás lásku k niekomu, k niečomu, alebo dokonca k nejakej veci, to chce pol storočia. Vyvolať v nás nenávisť, pohŕdanie a všetky tie synonymá, ktoré k nim patria – to chce pár sekúnd, pár dobre zvolených slov, pár dobre zvolených reklám či bilbordov.
Budeš milovať krajinu, ktorá sa o teba nevie postarať, alebo ju začneš nenávidieť?
Nevie ti zaistiť kvalitné zdravotné zabezpečenie, nevie sa postarať o tvojich rodičov, o deti, nevie ti dať pomocnú ruku v ťažkých situáciách, nevie ti pomôcť s prácou, so stabilitou, s tým základným, čo každý človek potrebuje. Vraj robí čo môže. Naozaj robí všetko čo môže?
A ty sa pozrieš okolo seba – v iných krajinách a vidíš to trochu inak, viac než trochu inak. Takže porovnávaním s inými proste nemáš iný názor, iba ten, že treba niekoho obviniť? Lebo nie je možné, aby si bol vinný ty sám. Ty s tým predsa nemáš čo urobiť.
Ale možno predsa len máš a môžeš a mal by si.
Pretože práve aj jeden jednotlivec potom tvorí komunitu. A práve tá komunita potom vytvára celkovú atmosféru a harmóniu krajiny. A práve tá komunita vytvára polarizáciu, nenávisť a závisť, ktorým sa u nás nevídane darí. Dobre už vieme, že mnohí politici, makléri, marketingoví experti pochopili, že keď sa im nedarilo tú závisť a nenávisť vypestovať dobre v pôde, v ktorej boli, tak ju jednoducho premiestnili. Následujú vás, tam kde ste, nájdu si vás kdekoľvek.
Je to ako keď sa rastline nedarí vo voľnej prírode. Presadia ju do skleníka, vytvoria jej podmienky, aby rástla tak, ako potrebujú oni. A mám pocit, že toto sa stalo aj na Slovensku. Vytvorili skleník, v ktorom sú ľudia zatvorení, bez objektívneho názoru, bez vlastného postoja. Sú tam a mnohí nevedia mať vlastný názor. Tak si osvoja ten podsúvaný.
Komunizmus a jeho klávesy
V časoch komunizmu na týchto klávesách závisti a nenávisti vybudovali celú komunitu. Tvárili sa, že nám dávajú všetko – ale nemali sme nič. Prebúdzať závisť bolo jednoduché. Tvárili sa, že sme si všetci rovnocenní – ale nebola to pravda. Boli nadradení a podradení. Páni a poddaní - ako dnes - len nám to nazvali demokraciou.
V tomto kontexte som vyrastala. Tento kontext bol aj v mojej rodine. Keďže iný svet neexistoval, stal sa mojím jediným spôsobom života. A tie hodnoty – závisť a nenávisť – sa stali tým, čo sme poznali. Neboli to dobré štartovacie hodnoty. Ale bolo to to jediné, čo som mala. A keď niekto vyrastie v takom prostredí, je len otázkou času, kým sa to v ňom odzrkadlí.
Dnes sa na to už len pousmejem. Dnes sa na to pozerám inak.
Oslavujem, že som nad závisťou a nenávisťou vyhrala. Dnes sú to len dve staré tety, ktoré síce nakúkajú do môjho obydlia cez kľúčovú dierku, ale ja sa im len smejem. Sú neodbytné, verte mi. Skúšajú to ešte aj na mňa. Vidím ich, viem, že sú tam – ale už ma neovládajú. Žijeme si svoj krásny, šťastný, plnohodnotný život. A tetka Závisť a kmotra Nenávisť môžu byť nesmrteľné – ale ja už nie som ich obeťou. A to je môj malý, osobný zázrak.
Stačí si to uvedomiť, priznať a nechať ísť.
To je možno ten najtichší, ale najväčší čin lásky, aký človek môže spraviť – voči sebe, svojej rodine, deťom aj voči krajine, ktorú nechce prestať milovať.
